Neberte nám princeznú je v (česko)slovenskom kontexte kultová veta z rovnomenného muzikálu z roku 1981, v ktorom slovenská popová diva v dievčenskom veku zosobňuje čistú, mladú a idealizovanú „princeznú“. Svojou dobrotou si získa srdcia detí z detského domova a mladého rebela na skateboarde. Apropriácia názvu ako titulu výstavy vyjadruje okrem iného spojenie slovenskej maliarky Martiny Rötling, ktorá sa odsťahovala do Belgicka, s domácim kontextom, lokálnou kultúrou a jej ikonickými popkultúrnymi odkazmi. Symbolika princeznej vo všeobecnosti vyjadruje zbožštenú verziu ženskej (dievčenskej) pasivity. Rötling tento symbol podvracia: berie si ho späť a zasadzuje ho do reality tela, ktoré žije, mení sa a nezodpovedá ilustráciám infantilizovanej ženskosti.
Na výstave v Station Contemporary Art Gallery sú prezentované diela z autorkinej poslednej tvorby – maľby a kresby, zaznamenávajúce detaily nahého ženského tela vo fáze dozrievania. Ohyby, riasenia, mapy – tak ich časti označuje samotná umelkyňa. Koža pod vplyvom gravitácie, koža otlačená od oblečenia. Ako živý obal tela, ktorý reaguje na fyzikálne javy. Kondíciou zároveň zrkadlí kvalitu života, starostlivosť o seba, vnútorné aj vonkajšie zdravie. Autorka púšťa diváka bližšie v malých dávkach, decentne a esteticky. Driek a pás na výjavoch zväzuje stuhou, čím zvýrazňuje mäkkosť a prirodzenú tvárnosť. Balí ich ako darčeky, plochy malieb poprašuje glitrami. Okrem pokožky a detailov sú na kresbách a maľbách nuansy v podobe perly na retiazke (autorkin šperk), prehodenej na chrbát, znamienok, zvlnených rozpustených vlasov. Prvky autoportrétu? Ktovie. Detaily neprezrádzajú viac – zábery kúskov tela na nich majú univerzalizujúci charakter, nekomunikujú priamo. Obrazy inštaluje Rötling do galerijného prostredia, doplneného jemnými látkovými závesmi. Vzniká priestor, v ktorom telo vystupuje ako mäkký, ale autonómny subjekt.
Z teoretického hľadiska je na zdanlivo jednoduchom pastelovom naratíve autorkiných telesných štúdií zaujímavých hneď niekoľko rovín. Obrat k telu, filozofický posun, rozvíjaný od osemdesiatych rokov 20. storočia priniesol chápanie tela ako politického poľa: v kontexte queer, postkoloniálnych a posthumanistických štúdií ho posunul do role manifestátora mocenských vzťahov v oblastiach rodu, rasy, triedy, sexuality a zdravotnej normy. Umenie ho začalo využívať ako nástroj kritiky týchto normatívnych poriadkov. Rötling na líniu nadväzuje tichým, pozorným, zblízka snímaným realizmom, ktorý nepôsobí konfrontačne, ale dôverne.
V pripodobnení ku krajine (ohyby, riasenia, mapy) možno nájsť paralely s myšlienkami ekofeminizmu, ktoré poukazujú na telo ako na živú, cyklickú, autonómnu entitu, validizujúcu krásu zmeny a času ako normálneho procesu, nie chyby. Referencie tela k veku vníma v zmysle prirodzenej telesnej transformácie. Týmto pohľadom sa zaoberajú aj teórie feministickej gerontológie, skúmajúce ako sú vek a starnutie spoločensky konštruované. Kritizujú naratívy „successful aging“, ktoré individualizujú zodpovednosť za starnutie stigmatizujú „nepohodlné telá“. Rötling tieto dynamiky odhaľuje prostredníctvom fokusu na realitu, ktorá sa vymyká ideálu mladosti, no nesie pokoj a jemnosť prijatia. Telo tu nie je objektom, ale partnerom: živou archívnou mapou skúsenosti.
Realizmus je pre Rötling intímnym priestorom, v ktorom presadzuje svoj koncept úprimnosti zobrazenia ako odporu k uhýbaniu sa pred spoločenským tlakom a poddajnosti voči fiktívnym realitám sociálnych sietí či vizuálnym režimom, ktoré predpisujú čo je „ženské“ a čo je „prijateľné“. Je dôležité prezentovať v umení „nemužskú“ optiku, všímajúcu si ženy cez osobnú ženskú skúsenosť s identitou a vzťahmi. Ženy sú zvyknuté vnímať sa očami mužov, ktorých pohľad vo vizuálnom spektre umenia a médií dlho dominoval a jeho perspektíva stále významne ovplyvňuje estetické normy. Nereprezentuje však to, ako ženy skutočne vyzerajú a cítia sa. Akt sa u autorky dostáva do polohy výskumu toho, čo pre ňu znamená byť ženou podľa vlastného prežívania. Mladé a štíhle hierarchie tela stále prevládajú, no Rötling je príkladom odhodlanosti tento pohľad obracať.