Ľubica Mildeová – Táto výstava nie je tým, čím sa zdá byť

„Táto výstava nie je tým, čím sa zdá byť“ autorky Ľubice Mildeovej vznikla ako site-specific intervencia, ktorá na prvý pohľad využíva vizuál galerijných výkladov ako akéhosi priehľadu do obchodného priestoru alebo butiku s oblečením. Zdanie ale trochu klame. Ako napovedá názov výstavy, niečo tu nesedí – nie je tým, čím sa zdá byť. Ľubica Mildeová vo výkladoch vytvára ilúziu, multiplikuje, opakuje použité materiály a motívy, vrství ich, hrá sa s plánmi inštalácie a priestoru, ktorý vytvára až akúsi surreálnu textilnú spektakulárnu krajinu. Mätie pohľad diváctva, ktoré vyzýva, aby hľadalo a prišlo na to, čo je inak.

Ľubica Mildeová (1986) vo svojej tvorbe kombinuje princípy voľného vizuálneho umenia s prvkami dizajnových stratégií. V rámci site-specific výstavného projektu pre Galériu Výklad nadväzuje na prácu s ready-made textilom, ktorý momentálne pretavuje do expozícií imitujúcich predajne s fast fashion. Prostredníctvom hromadenia či repetitívnosti jednotlivých prvkov odkazuje na premyslené marketingové systémy prezentácie (nielen) spotrebného tovaru. Autorka sa dlhodobo zaujíma o oblasť self-dizajnu, sebaprezentácie a identity, pracuje s mäkkou skulptúrou, stieraním rozdielov medzi vysokým a nízkym a problematikou produkcie či komoditného fetišizmu. Podvratným spôsobom kreovania i adjustácie svojich diel uvažuje o blízkosti spôsobu prezentácie umeleckých diel v galériách alebo na veľtrhoch a predaja tovaru v obchodných reťazcoch a online priestore.

Priestorová scénografia pripravená pre Galériu Výklad skrýva viaceré materiálové i významové vrstvy. Okrem problematiky módneho priemyslu, podvratných tendencií a princípov súčasného vizuálneho umenia sa odvoláva aj na dejiny starého umenia. Voľne sa inšpirovala diptychom (pôvodným, neskôr strateným triptychom) The Hell and The Flood/Peklo a potopa (1514) od Hiernoyma Boscha. Mildeová tým odkazuje na večne prítomnú a nikdy nepoučiteľnú túžbu, márnivosť a pýchu nášho druhu prejavujúcu sa vo všetkých sférach nášho života aj v umení. Zároveň prekračuje hranice a ide ešte ďalej, keď spochybňuje i samotný status a ego umelca/umelkyne a jeho/jej výlučné autorstvo. Mildeová si nie náhodne do spolupráce k projektu prizvala menovkyňu Ľubicu Mildeovú (1986), a tým spochybnila jednoznačné autorstvo výstavy. Mildeová, ktorá žije v Trnave, sa venuje grafickému dizajnu a fotografickej dokumentácii krajiny prezentovanej vo forme online cestovateľského denníka. Intervenciu vo výkladoch doplnila ďalšou vrstvou, a to výrezmi krajiny organických tvarov, ktoré podporujú pocit zvláštneho, premenlivého, mierne ironického, hybridného environmentu. Táto výstava teda určite nie je tým, čím sa na prvý pohľad zdá byť.