Výstava Moving Grounds predstavuje spoločný projekt vizuálnych umelkýň Marty Djouriny a Rity Koszorús. Obe autorky spája téma premenlivosti prostredí a miest, kde žijú, ako aj potreba cestovania a schopnosť (nutnosť aj odhodlanie) adaptácie sa v nových, nestálych podmienkach. Vo svojej tvorbe sa rovnako zaoberajú intímnejšími témami hľadania osobnej identity a domova a s tým spojenej citlivosti voči zmenám a vplyvom, ktoré prinášajú rozdielne spoločenské kontexty krajín ich pôvodu a pôsobenia (Bulharsko, Nemecko, Maďarsko, Slovensko, Česko). Tieto neisté a neustále sa prelievajúce vrstvy – pohyblivé zóny realít – spoločne s potrebou reflektovať perspektívy umelkýň vychádzajúcich z prostredia formovaného premenami stredo-východnej Európy a stotožňujúce sa s tzv. emigračným syndrómom, spájaným s postsocialistickými spoločnosťami, sa stali východiskovým prvkom výstavy.
Dialóg autoriek prepája ich neukotvenosť, od detstva trvajúci záujem o spoznávanie nového, prekračovanie komfortných zón, ale aj odhodlanie testovať a neustále obohacovať svoj umelecký jazyk pod vplyvom nových výziev. Tieto aspekty by bolo možné sledovať aj v širšom spektre tendencií a individuálnych naratívov generácie, ktorá vyrastala v okúzlenom postsocialistickom kontexte deväťdesiatych rokov. V období, keď sa obzvlášť v prostredí rozpadnutého východného bloku otvárali možnosti slobodného cestovania a podporovali ambície nekonečného dobiehania ideálov „zahraničnej“ a konzumerizmom formovanej spoločnosti. Do akej miery ovplyvnilo vyrovnávanie sa s paradoxnou krásou, no zároveň neistotou „nového“, či kumulujúce sa odhodlanie a snaha vyhovieť rastúcim nárokom, prežívanie, vnímavosť, ale aj tvorbu osobností, ktoré dodnes balansujú na pomedzí túžby poznať a uspieť — v kontraste s rokmi prichádzajúcimi zmenami a celospoločensky aj osobne priznaným vytriezvením?
Autorky k témam pristupujú prostredníctvom kombinácie médií, starších aj pre výstavu vznikajúcich diel. Projekt pracuje s priestorovou inštaláciou – kombinuje a konfrontuje maľbu, koláž a textilné objekty Rity Koszorús so špecifickými analogovými fotografickými expozíciami, vznikajúcimi bez použitia fotoaparátu, Marty Djouriny. Výstava tak vo vrstvách, a často expresívnych juxtapozíciách aj dialógoch, predstavuje metaforu miest neustáleho presunu – pohybu a pohotovosti, ktorými sú staničné haly – koncentráty nových očakávaní, prchavých momentov, ale aj zamrznutého času, nervozity i odhodlania k zmenám.
Stanice – verejné priestory transferu, ktoré Marc Augé podobne ako letiská, diaľnice či hotely popisuje ako ne-miesta1, sú konštruované architektúrou dočasnosti – prispôsobené pohybu a neustálej premene. Nachádzajú sa v opozícii voči stálosti a zázemiu určenému na dlhodobý pobyt. Individuálna identita sa v nich rozpúšťa v anonymite čakania, zhonu či meškania a redukuje na status priradený na základe čísla cestovného lístka alebo digitalizovaných osobných dokladov. Môžu predstavovať symbol slobody a úniku, no zároveň prázdnoty a osamelosti – miesto „medzi“, ktoré sa modifikuje v závislosti od aktuálneho počtu cestujúcich, grafického dizajnu a informačného systému prislúchajúceho danej dobe a oblasti. Tieto faktory dokážu staničné alebo letiskové haly aspoň čiastočne zachytiť a historicky klasifikovať v inak kontinuálne plynúcom čase a rozpustenej prítomnosti.
Inštalácia pracuje okrem odkazov k miestam cestovania2, taktiež s fluidnými aspektmi organických elementov, ktoré sa objavujú v prístupoch oboch autoriek. Vizuálne výrazné prvky sú súčasťou ich schopnosti abstrahovania konktétnych tvarov, ale aj spomienok a citlivosti, ktorými konštruujú hybridné formy prostredí – ekosystémy farieb a médií. Diela sa zbavujú aspektov konkrétnych tvarov, narúšajú hranice jasne definovaného média a expandujú do fyzického priestoru. Stávajú sa súčasťou architektúry výstavy – časopriestoru transportu, hľadania aj reflexie subjektívnych skúseností autoriek. Tie prostredníctvom obrazov aj objektov komunikujú spoločnú potrebu objavovania aj odhodlanie prijímať nestále podmienky spojené s absenciou stáleho pôsobiska. Ich pohyblivú každodennosť však taktiež sprevádza postupné uvedomovanie si hodnoty intímneho sveta, zázemia, aj prijímanie súčasnej odkúzlenej reality, čo si v kontraste k neustálej žiadostivosti kultúrno-spoločenských systémov podmieňuje stále vyššiu mieru odvahy, balansovania i rezistencie.
1 AUGÉ, Marc, c1995. Non-places: introduction to an anthropology of supermodernity. Přeložil John HOWE. London: Verso. ISBN 1-85984-051-5.
2 Stanice môžu v kontexte aktuálnej často nútenej migrácie a opúšťania domovov z dôvodu konfliktov a nepriazivej politickej situácie priberať pre mnohých aj ďalšie konotácie.
