.jpg?v=1758792250)
Slovenské národné povstanie (SNP) je jednou z morálne najcennejších udalostí našich moderných dejín. Odjakživa však bolo vecou vyjednávania: či patrí komunistickému alebo občianskemu odboju, Východu alebo Západu, či je len „naše“ alebo aj trochu „cudzie“, celonárodné alebo národ rozdeľujúce, etcetera. Hoci diskurz o Povstaní sa časom menil a dodnes vyvíja, SNP a vzťah k nemu sa stali súčasťou našej kultúrnej a občianskej identity.
Aj vo výtvarnom a vizuálnom umení bolo SNP, zvlášť pred rokom 1989, silnou témou s vlastnou ikonografiou i panteónom skutočných či imaginárnych hrdinov. Len občas aj hrdiniek. V tejto rodovej línii sa asi najviac cenili „slovenské mamičky“, obetujúce svojich „pekných synov“ (typ Partizánska mať – od Márie Medveckej, Eleny Holéczyovej, Kláry Pataki...). Ikonická však bola aj Mudrochova ozbrojená Partizánka na stráži pod Rozsutcom (1954), v červenej šatke, údajne alegória Komunistickej strany.
Ale inak bolo Povstanie (a vojna vôbec), prinajmenšom v ich tradovanom výtvarnom i historiografickom obraze, zväčša mužskou záležitosťou. Vypĺňať biele miesta, saturovať rodovú obraznosť, „archeologizovať“ ženy a hľadať „iné“ hlasy v dejinách sa intenzívnejšie začalo až v novom tisícročí.
Témou vizuálnej umelkyne Eriky Mészárosovej sú už niekoľko rokov Ženy v SNP – zviditeľňovanie a zvýtvarňovanie ich hlasu a skúsenosti – nehrdinskej, konkrétnej, prirodzenej a autentickej. Vo svojich poetických umeleckých dielach sa Mészárosová pokúša zazdieľať a prežiť jedinečný ľudský – špecificky ženský príbeh, vnoriť sa doň, dotknúť sa ho, „odšľapať si ho“ alebo ho ochutnať.
Hoci Erika Mészárosová (1992) prichádza do pamäťového terénu Povstania pomerne neskoro (žijú už len najstaršie pamätníčky), kontakt s nimi, nie vždy jednoduchý, ju fascinuje a ľudsky i umelecky inšpiruje. So starými paniami sa stretáva, zaznamenáva ich príbehy, vypytuje sa, prenáša ich skúsenosť do vlastného hodnotového sveta. Následne pre každú „svoju“ pamätníčku hľadá čo najadekvátnejší umelecký výraz, komunikačnú i umeleckú skratku, ktorú zhmotňuje do objektov, ktorých prostredníctvom vytvára novú zážitkovú situáciu. Vznikajú tak svojrázne umelecké reenactementy, efemérne pamätníky performatívno-komunitného charakteru, ktorých účastníci (si) znovu-zažívajú príbeh človeka a z udalosti si často odnášajú suvenír, akúsi relikviu – pamiatku na súčasnú udalosť i jej pôvodnú referenciu.
Na výstave, ktorá je vyvrcholením autorkinej práce o HERstories SNP umelkyňa predstaví a galerijne „zinscenuje“ povstalecké „príbehy“ troch žien, rôznou skúsenosťou zaangažovaných do Povstania (v galérii tak ožijú príbehy Boženy Palackovej, partizánskej spojky z Hydrocentrály Jasenie; Paulíny Dubeňovej, kuchárky partizánov z Kunerádu a Zuzany Petreje, spojky a práčky frontového prádla pri rieke Belá). Súčasťou vernisáže bude navyše hudobná performance, inšpirovaná povstaleckým piesňovým folklórom, dielo venované jednej z posledných žijúcich pamätníčok Zore Breierovej.
Nejde o štandardnú „artefaktovú“ výstavu „galerijnej“ výtvarníčky. Erika Mészárosová nie je tradičnou umelkyňou galerijného formátu. Je to skôr vizuálna výskumníčka verejného priestoru, ktorá sa pohybuje a mediuje medzi disciplínami a jej materiálom či médiom je predovšetkým pamäť. Objekty, ktoré v galérii vidíme: mydlové franforce partizánskej práčky pani Petreje, pníkové chleby partizánskej kuchárky pani Dubeňovej a svadobný padák partizánskej spojky pani Palackovej sú vždy len koncovkou – situačnou kvázi ready made stopou efemérnej udalosti – zážitkového reenactementu, ktorý už prebehol a sám bol odkazom na zasunutú historickú skutočnosť.
Mészárosovej práca potrebuje a zaslúži si trpezlivého a vnímavého prijímateľa.
Z umeleckého hľadiska je tvorba Eriky Mészárosovej celkom hybridná, tak ako je pestrý jej umelecký životopis. Odráža sa v nej ranné textilné školenie (práca s textilom ako intímnym, telesným materiálom, tiež povedomie „ženských“ techník a ženských prác), ale aj časopriestorová a choreografická vnímavosť jej neskoršieho intermediálneho školenia. Ako skúsená galerijná pedagogička si je Erika navyše vedomá, že pamäť sa musí tradovať, tak ako sa umelecké gesto musí adekvátne sprostredkovať – socializovať a medializovať. Lebo nielen umenie, ale aj Slovenské národné povstanie potrebuje svoje pozitívne a správne zacielené PíáR!
Petra Hanáková
