Hemženie na pomedzí svetov je spoločný projekt Celestíny Minichovej a Lukáša Karabu, ktorý skúma viac-druhové spolubytie a možnosti komunikácie medzi ľudskými a inými-než-ľudskými aktérmi. Názov odkazuje na priestor, kde sa rodia nové väzby a premenlivé formy spolunažívania. Namiesto predstavy sveta ako výlučne ľudskej scény ponúka projekt pohľad na spleť vzťahov, v ktorej telá, rastliny, živočíchy a neviditeľné procesy neustále vyjednávajú svoje miesto a spoluvytvárajú podmienky existencie.
Ústrednými postavami sú chrobáky – potočník (Trichoptera), drobný architekt prúdov, a májka fialová (Meloe violaceus), pútnik odkázaný na telá iných druhov. Ich životné stratégie otvárajú priestor na uvažovanie o sympoiesis – spoločnom vytváraní sveta, ktoré nikdy nevzniká izolovane, ale vždy v spletitých prepojeniach. Potočník si stavia schránku z fragmentov prostredia, čím sa jeho telo premieňa na archív riečnych tokov a pamäť krajiny. Májka pripomína, že existencia je vždy závislá od druhých – jej larvy prežijú iba vďaka pohybu na cudzom tele. Tieto hmyzie gestá sa stávajú lekciou príbuznosti cez rozdiely, učením o spolubytí, ktoré je krehké a nepredvídateľné.
Z týchto pozorovaní vyrastá aj samotná umelecká prax autorstva. Pýtajú sa: čo znamená vstúpiť do spolubytia s druhom, ktorého jazyk tvoria vibrácie vody, rytmy tela či náhodné trajektórie v krajine? Ako sa možno učiť zo spôsobov existencie, ktoré nehovoria slovami, ale stopami, signálmi a citlivými pohybmi? Odpovede nadobúdajú podobu hravej a performatívnej praxe, kde stelesňovanie funguje ako metóda skúmania – nie opakovaním prírody, ale jej spoločným prežívaním.
Performatívne púzdro z roxorových tyčí, do ktorého môže diváčka či divák vstúpiť, predstavuje stelesnenie panciera potočníka. Konštrukcia nesie logiku vrstvenia a dočasnej ochrany: telo v nej sa mení na pohyblivú schránku, ktorá reaguje na priestor galérie a zároveň ho pretvára.
Výstava zahŕňa aj videoesej Lukáša Karabu Fabulačná povaha bytosti, ktorá sa nechala viesť (dvojkanálové video, 16:30 min). Táto práca prepája fakty s fikciou a v lesnom prostredí vytvára etudy inšpirované cyklom májky fialovej. Telo sa tu javí ako pohyblivé médium – miesto stretávania a premeny v kontakte s okolím.
Výstava vytvára priestor na kultivovanie empatie, objavovanie nových foriem medzi-druhového porozumenia a prežívanie krehkého spolubytia, v ktorom sa ukazuje aj symbióza a závislosť. Vzťah človeka a chrobáka sa tu naznačuje ako možnosť uvidieť vlastnú zraniteľnosť a uvažovať o tom, do akej miery je naše prežívanie previazané s inými bytosťami a prostrediami.
