Prítmie chvíle než začne predstavenie. Oponu už nevidno, stojí pred nami obnažená scéna. O chvíľu sa to začne. Odohrá sa príbeh. Divák môže hádať aký. Niekedy kulisy čosi napovedia, inokedy jeho fantáziu odvádzajú inam. S fotografiami Eduarda Kudláča to býva ako predstavenie odzadu. Odohral sa príbeh. Ostala scéna.
Sedieť na dvoch stoličkách – divadelného režiséra a fotografa – sa dá. Celkom plodne. Bolo by však zjednodušujúce povedať, že túto dvojdomosť vizuálne cítiť. Divadlo evokuje hádam všetky prúdy súčasnej fotografie. Od inscenovanej, štylizovanej, toho, čomu sa hovorievalo „výtvarnej“, pracujúcej s rekvizitami, maskami, až po portrétnu fotografiu či fotografiu „rozhodujúceho okamihu“.
Eduard Kudláč si v svojej tvorbe zo všetkých týchto možností vyberá minimalizmus namiesto výpravnej scénografie, banálnosť mikropríbehov namiesto veľkolepých dramatických gest, civilnú až chladnú vecnosť ako protipól exaltovaných emócií divadelných dosiek. Nenápadné vizuálne katarzie ako náhrady za teatrálne gestá. Pracuje s obrazmi ako pripomienkami niečoho, čo sa hádam udialo, no stráca sa v pamäti, uniká nám, keď k tomu vystierame ruku. Rozpamätáva nás, len aby sme si uvedomili svoju zabúdanie.
Bratia v tričku umelca – tak by sme mohli nazvať spoločné projekty vystavujúcich autorov. Radi sa navzájom pozývajú, no namiesto hedonistických vizuálnych hostín servírujú skôr jednoduché jednohubky s rafinovanou dochuťou: obrazové anekdoty so skrytým pôvabom a nenápadné, no presne mierené intervencie. Robia to pre seba, ale i pre trpezlivého diváka. Spája ich nielen kamarátstvo, ale aj východiskové body. Keď sa ich cesty raz za čas opäť pretnú, každý sa môže obzrieť aj za seba aj na tých druhých. Ako starí priatelia, ktorí nepotrebujú toho veľa nahovoriť, aby vedeli, že to základné porozumenie pretrváva. A že sa majú radi. Že sa vedia spolu stále zasmiať. A že stále vedia spolu vyskladať niečo, čo ich samotných zaujme. A myslím si, že i diváka.
Aká bude terajšia hostina? Každý z pozvaných môže okrem fotografie priniesť inú chuťovku zo svojej umeleckej praxe, na rozhodnutie majú čas do poslednej chvíle, hlavne aby to spolu chutilo: Cyril kresbu, grafiku či koláž, Miroslav kresbu alebo dokonca performanciu, no s tou môže prísť aj Milan a navyše i s nejakými objektami, inštaláciami, videom, ale to môže zas priniesť aj Martin a k tomu nejaký rafinovaný kinetický objekt. Uvidíme. Doslova. Nad kurátorovým čítaním ich tvorby sa môžu s chuťou a srdečne zasmiať. Nebrať ho ako návod na niečo. No jeden nikdy nevie. Ako to nakoniec ono umelecké bratstvo vyskladá. Ale to je už iné čítanie odzadu.
Damas Gruska
kurátor výstavy
PS: Čo priniesť na hostinu?
Keď ste už pozvaný, a navyše na hostinu, patrí sa niečo priniesť. Lenže čo? Aby sa hostiteľ neurazil, ale potešil, nikomu nezabehlo, ale bolo to niečo iné, ako je už na stole, ale zas tak nie celkom mimo misu. Malo by to byť niečo minimalistické, konceptuálne, ale zároveň výživné.
Čo teda hostia priniesli?
Cyril Blažo nás vlastné víta, teda ak to nie je zároveň povzdych nad početnou skromnosťou jeho príspevku. Ale v tom druhom nám toho zas ponúka hodne a hneď v dvojitom čítaní.
Miroslav Csölle akoby sa nevedel rozhodnúť, aj je to pocta hostiteľovi, ale dal aj za hrsť niečoho, poľsky aktuálneho, nech sa toho minimalizmu zas návštevník nepreje.
Milan Tittel toho priniesol najviac, že by mal Eda najradšej? Od konceptuálnej fotografie až po objekt. Objekt, ktorý by zároveň mohol byť objektom jeho fotografie.
Martin Vongrej zavesil tri neo/postkonštruktivistické objekty. Je to referencia na Bauhaus? Na tradíciu, ktorej sa tak nejako všetci zúčastnení aj dotknú aj sa od nej dištancujú?
Toľko stručné menu. Ale z toho sa návštevník nenaje. Teba vidieť. Užiť si to, čítať odzadu, keď už vie, že to starí kamaráti napasovali na hostiteľa. Tých čítaní, referencií i vtipov je viac, i vrstiev, ktoré možno odhaľovať. Len do toho.
