List Romana Krakovského otcovi Jožovi Krakovskému:
Medzi farbou a tvarom
Hlavným rysom diela Jozefa Krakovského je hľadanie chromatických a obrazových foriem, vyjadrujúcich jeho vnútorné ja. Tento cieľ sleduje od svojich začiatkov, keď na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (1970 – 1976) experimentoval s farbami, ovplyvňovaný fauvismom a Parížskou školou, ale aj staršími autormi, ako napr. Rubensom.
Ďalším zdrojom inšpirácie, najmä od 90. rokov 20. storočia, je abstraktná maľba, od Paula Cézanna a kubizmu až k Jacksonovi Pollockovi a Paulovi Klee a futurizmu. Tieto rôzne estetické formy sú pre Jozefa Krakovského prostriedkom, ako nájsť svoju vlastnú cestu. Jeho krajiny vykazujú výraznú citlivosť na farebné harmónie a kompozíciu, zatiaľ čo portréty a zátišia svedčia o sklone k silným líniám, niekedy predstavovaným plnými farbami, ktoré vytvárajú až plastický efekt. Výrazná línia a farba je pre Jozefa Krakovského prostriedkom, ako vyjadriť svoj vnútorný svet plný otázok a obáv. Môžeme sledovať niektoré témy, ktoré prechádzajú celým dielom umelca. Krajiny okolia Žiliny, s pohoriami Malej Fatry a údolím Rajčianky a Váhu, často rozložené na geometrické tvary, vyzývajú k zamysleniu sa nad realitou a jej mnohými podobami. V tejto hre kociek a trojuholníkov niekedy strácame formálne kritériá, ako napr. v niektorých obrazoch z cyklu Paneláreň (1978). Tieto krajiny často pohltia maliara a diváka a niekedy svedčia o určitej vnútornej samote autora, s výraznou výnimkou cyklu Mesto (1981).
V obrazoch z ateliéru a v zátišiach je paleta takmer vždy prítomná. Jej poloha v centre kompozície, obklopená predmetmi každodennej potreby, svedčí o ústrednom mieste maľby v živote Jozefa Krakovského.
Ateliér je akýmsi útočiskom, kde maliar v samote preskúmava svoj vnútorný svet a svoju fantáziu. Jeho portréty svedčia o dôležitosti rodiny pre umelca a poukazujú na jeho dar vyjadriť psychológiu modelu. Jeho rodičia, deti alebo manželka sú však len zriedka zobrazení spoločne, až na niekoľko portrétov detí, ktoré sa spolu hrajú, akoby v rodine každý existoval najprv pre seba a nie vo vzťahu k ostatným. Autoportrét, ale aj portrét, akty alebo imaginárne páry sú najmä v 90. rokoch pre umelca príležitosťou preskúmať svoje vnútorné ja alebo sa zamyslieť nad univerzálnymi témami ako je materstvo (portréty matky s dieťaťom), láska a túžba (cyklus Adam a Eva), boj s vlastnými démonmi (Don Quijote, 1981) alebo starnutie.
Tu je fyzická podobnosť s modelom v konečnom dôsledku málo dôležitá: je to predovšetkým výraz autora, ktorý svedčí o istej vnútornej samote, hneve a zármutku. Toto prepojenie medzi umelcom a modelom ešte viac zdôrazňuje skutočnosť, že portréty sa často „odohrávajú“ v ateliéri, vo vnútornom svete umelca a že modely sú často imaginárne.
Smrť manželky v roku 2006 a séria mozgových príhod v nasledujúcich rokoch predstavujú v živote a tvorbe umelca zlom. Jozef Krakovský následne presadil svoju chuť na jednoduché formy, preorientoval sa na abstrakciu a svoje výrazové prostriedky znížil na minimum – čiara, jedna alebo viac farieb. V roku 2010 spojil svoje abstraktné a figurálne umenie, najmä v krajinách, ktoré opäť svedčia o umelcových vnútorných obavách.
Roman Krakovský
.JPG?v=1732614142)
