Jožo Krakovský - Sám so sebou

Jožo Krakovský - Sám so sebou

Patrí ku generácií výtvarníkov narodených v Žiline okolo roku 1950.
Sme svedkami dramatického životného príbehu človeka, ktorý sa tak často spája so životmi ľudí, ktorí sa upísali umeniu.
Je zaujímavé pozrieť sa pod kožu umelcovi, ktorý sa bytostne odovzdal maľovaniu.
Je neobvyklá jeho fascinácia farbami a farbou, chce sa priamo vtlačiť do obrazu, ktorý vytvára. Nechce mať od neho odstup.
To nie je jednoduché. A obvykle to má nepríjemné následky.
Dráma, ktorej sme svedkami je však nakoniec prekrytá farebnými kultúrami a krátermi po explóziách farby na všetkých jeho obrazoch.

Jožo Krakovský - Sám so sebou

Kurátor: Palo Choma.

Vernisáž 6. februára 2020  – Trvá do 20. marca 2020

 

Foto: Marek Jančúch

List Romana Krakovského otcovi Jožovi Krakovskému:

Medzi farbou a tvarom

Hlavným rysom diela Jozefa Krakovského je hľadanie chromatických a obrazových foriem, vyjadrujúcich jeho vnútorné ja. Tento cieľ sleduje od svojich začiatkov, keď na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (1970 – 1976) experimentoval s farbami, ovplyvňovaný fauvismom a Parížskou školou, ale aj staršími autormi, ako napr. Rubensom.
Ďalším zdrojom inšpirácie, najmä od 90. rokov 20. storočia, je abstraktná maľba, od Paula Cézanna a kubizmu až k Jacksonovi Pollockovi a Paulovi Klee a futurizmu. Tieto rôzne estetické formy sú pre Jozefa Krakovského prostriedkom, ako nájsť svoju vlastnú cestu. Jeho krajiny vykazujú výraznú citlivosť na farebné harmónie a kompozíciu, zatiaľ čo portréty a zátišia svedčia o sklone k silným líniám, niekedy predstavovaným plnými farbami, ktoré vytvárajú až plastický efekt. Výrazná línia a farba je pre Jozefa Krakovského prostriedkom, ako vyjadriť svoj vnútorný svet plný otázok a obáv. Môžeme sledovať niektoré témy, ktoré prechádzajú celým dielom umelca. Krajiny okolia Žiliny, s pohoriami Malej Fatry a údolím Rajčianky a Váhu, často rozložené na geometrické tvary, vyzývajú k zamysleniu sa nad realitou a jej mnohými podobami. V tejto hre kociek a trojuholníkov niekedy strácame formálne kritériá, ako napr. v niektorých obrazoch z cyklu Paneláreň (1978). Tieto krajiny často pohltia maliara a diváka a niekedy svedčia o určitej vnútornej samote autora, s výraznou výnimkou cyklu Mesto (1981).
V obrazoch z ateliéru a v zátišiach je paleta takmer vždy prítomná. Jej poloha v centre kompozície, obklopená predmetmi každodennej potreby, svedčí o ústrednom mieste maľby v živote Jozefa Krakovského.
Ateliér je akýmsi útočiskom, kde maliar v samote preskúmava svoj vnútorný svet a svoju fantáziu. Jeho portréty svedčia o dôležitosti rodiny pre umelca a poukazujú na jeho dar vyjadriť psychológiu modelu. Jeho rodičia, deti alebo manželka sú však len zriedka zobrazení spoločne, až na niekoľko portrétov detí, ktoré sa spolu hrajú, akoby v rodine každý existoval najprv pre seba a nie vo vzťahu k ostatným. Autoportrét, ale aj portrét, akty alebo imaginárne páry sú najmä v 90. rokoch pre umelca príležitosťou preskúmať svoje vnútorné ja alebo sa zamyslieť nad univerzálnymi témami ako je materstvo (portréty matky s dieťaťom), láska a túžba (cyklus Adam a Eva), boj s vlastnými démonmi (Don Quijote, 1981) alebo starnutie.
Tu je fyzická podobnosť s modelom v konečnom dôsledku málo dôležitá: je to predovšetkým výraz autora, ktorý svedčí o istej vnútornej samote, hneve a zármutku. Toto prepojenie medzi umelcom a modelom ešte viac zdôrazňuje skutočnosť, že portréty sa často „odohrávajú“ v ateliéri, vo vnútornom svete umelca a že modely sú často imaginárne.
Smrť manželky v roku 2006 a séria mozgových príhod v nasledujúcich rokoch predstavujú v živote a tvorbe umelca zlom. Jozef Krakovský následne presadil svoju chuť na jednoduché formy, preorientoval sa na abstrakciu a svoje výrazové prostriedky znížil na minimum – čiara, jedna alebo viac farieb. V roku 2010 spojil svoje abstraktné a figurálne umenie, najmä v krajinách, ktoré opäť svedčia o umelcových vnútorných obavách.

Roman Krakovský

 

Jožo Krakovský - Sám so sebou

Kurátor: Palo Choma.

Vernisáž 6. februára 2020  – Trvá do 20. marca 2020

 

Foto: Marek Jančúch