Michaela Šuranská (1993) sa vo svojej tvorbe v posledných rokoch venuje sledovaniu vzniku bizarných kultov, ktoré v sebe miešajú prvky histórie a súčasnosti, idealizmu a nacionalizmu. V maľbách a priestorových realizáciach sa sústavne objavuje niekoľko motívov - symbolických artefaktov, ktoré u autorky počas niekoľkých rokov nadobudli význam svojbytnej ikonografie reflektujúcej jednak osobný, intímny prístup k danej tematike, a zároveň odkazujúci na stredoeurópske mýty a nehody, ľudové tradície, sociálne konvencie a kultúrne špecifiká. Špeciálne miesto v aktuálnej tvorbe zaujíma vertikálny drevený hranol „útočného charakteru“, ktorý sa ako symbol niečoho agresívneho, maskulinneho, odolného a tradicionalistického opakuje v maľbách aj v inštalácií.
Jan Kostaa (1983) sa dlhodobo venuje skúmaniu pozície silného mužského jedinca, hlavy rodiny, zberateľa trofejí, či už tých loveckých alebo sociálnych. Ako predloha mu slúži ľudský samec, ktorý má väčšinu situácií svojho každodenného diania pod kontrolou a alibisticky sa odvoláva na konkrétne tradície, alebo zvyklosti, prípadne na animálne zákonitosti. Jeho ciele sú jasné a kontrolu si vydobíja sám, tlakom na svoje okolie, fyzickým alebo psychickým. Kostaa sa odvoláva na sociálne monštruózne konštrukty a životnú filozofiu starých otcov, dominantných „živiteľov“ rodín, ktorí mali v týchto témach jasno, a ktorých tvrdá výchova sa odrazila aj na nasledujúcej generácii.
