Iniciátorkou výstavného projektu je už tretíkrát Gabriela Birošová, ktorá spoločne s ďalšími vystavujúcimi otvára prostredníctvom diel aktuálne, často pálčivé a naliehavé témy súčasnosti či intímne témy jednotlivcov. Na výstave sa tak návštevník môže konfrontovať s rôznymi oblasťami súvisiacimi napríklad s politikou a spoločnosťou, s témou archívnej archeológie, pamäťou a históriou, no tiež participáciou a starostlivosťou.
Ako prvá do výstavy návštevníkov svojimi maľbami uvádza Dominika Kováčiková. Stredné i menšie maliarske formáty diel exponované po obvode výstavnej miestnosti na prízemí zaujmú svojou „cukríkovou“ farebnosťou. Výrazné sladké odtiene malieb však po chvíli koncentrácie a prečítaní výjavu nadobúdajú celkom iný výraz. Častým motívom vystavených malieb je hlava alebo figúra zajaca, či už živého alebo plyšového, resp. ako štylizovaný odkaz naň. Zároveň tu nachádzame kompozície zobrazujúce výseky dievčenského tela alebo tváre, ktoré rozrušujú diváka. Autorka zámerne kombinuje atraktívnosť naivistickej maľby s neprítažlivými či priam negatívnymi výjavmi a symbolmi. Tá vo svojej tvorbe pracuje s témami násilia na ženách, psychickými problémami a traumami, zobrazuje sebapoškodzovanie, zneužívanie či obťažovanie. Prvý dojem je tak náhle vyvrátený a nastavuje zrkadlo spoločnosti rovnako, ako to svojim nadrozmerným text-artovým nápisom (zároveň podnázvom výstavy) „Odraz doby“ z reflexnej fólie robí autorka Gabriela Birošová. Ten je umiestnený na náprotivnej stene voči maľbám a okrem „wow-efektu“ prináša prvok vtipu, hravosti a dômyselnosti, čím odľahčuje ťaživosť ich námetov.
Text-artové diela Gabriely Birošovej sa objavujú na viacerých miestach výstavy. Jej autorský projekt, tzv. instantná poézia sa objavuje na výstave vo forme krátkych veršov naplotrovaných na stenách interiéru. Text-arty predstavujú typ vizuálnej poézie, pre ktorú je dôležitý nielen význam slov, ale aj ich rozmiestnenie, rytmus, prázdno a vizuálne napätie na ploche. Spevádzajú diváka pri stúpaní po schodisku, komunikujú s ďalšími dielami umelcov, dopovedajú príbehy, resp. navigujú v čítaní diel.
Prvé poschodie galérie vťahuje diváka nasledovať monotónny hlasitý zvuk vychádzajúci z jednej z miestností. Nachádzajú sa tu dve diela od Martina Bízika, autora pracujúceho na pomedzí digitálnych médií a site-specific inštalácií, ktorý sa venuje témam ekológie, spoločnosti, geopolitickej situácie atď. Vo výstave predstavuje interaktívne dielo Zvuková substancia/Substancia zvuku 2.2, kde sa pohráva s myšlienkou hmoty ako zdroja zvuku. Hmotou je v tomto prípade voda, ktorou sú naplnené dve vane a tie spoločne tvoria akýsi experimentálny hudobný nástroj fungujúci na základe pohybov a dotykov diváctva s tekutinou a vaňou samotnou. Dielo je súčasťou dlhodobého cyklu, v ktorom pri novších verziách autor skúma rozličné zvukové vlastnosti na základe použitia odlišných senzorov a mikrofónov. Aj druhé dielo pracuje čiastočne so zvukom. Ide o videoprojekciu Monoptych, ktorou autor vizualizuje a sonifikuje hodnoty oxidu uhličitého v danom prostredí. Odvoláva sa pri tom na štúdiu, ktorá opisuje jav výkyvu v krivke globálneho otepľovania, pričom tzv. ružový šum je jedným z aspektov, ktoré tento výkyv mohli spôsobiť. Autor vytvára videoprojekciu, ktorá však neustále spotrebúva elektrickú energiu, čo prispieva ku klimatickej kríze. Ide teda o akési perpetuum mobile, ktoré generuje ďalšie hodnoty CO2.
Prenesená symbolika stúpajúcich hladín morí (naplnené vane) a hodnôt oxidu uhličitého, ktoré spúšťajú globálne otepľovanie, sú tu jasne prítomné. Klimatický podtext diel Martina Bizíka a kritiku celosvetovej situácie ešte väčšmi podtrháva Birošovej text-art „Klimatická úzkosť sa rozširuje“, čím spoločne apelujú na existujúce problémy, ktoré ako ľudstvo primálo riešime, ba dokonca ignorujeme, pričom sa nás všetkých bytostne dennodenne dotýkajú. Zároveň nástojčivý zvuk (ružový šum) Bízikovej videoprojekcie pôsobí ako nepríjemný sústavný alarm bijúci na poplach.
V druhej miestnosti oproti sa atmosféra utišuje a spomaľuje. Ešte pred vstupom do nej sa nad prekladom nachádza ďalší Birošovej text-artový odkaz: „Pominuteľnosť“, pričom sám osebe fyzicky zmizol a ostala po ňom už len stopa. Diváci tu nachádzajú maliarske práce dvoch autoriek, Jany Čepy a Jany Farmanovej. Napriek tomu, že sú námety diel oboch maliarok odlišné, majú inú povahu a skúmajú rozdielne témy, spolu vhodne ladia. Sú navonok tichými, pokojnými hladinami, rovnako ako leitmotív malieb Jany Čepy, ktorá sa vo svojej tvorbe zameriava na „maľbu ako prostriedok skúmania premenlivosti krajiny“. K ekologickým témam však na rozdiel od Bízika pristupuje krehkým, poetickým jazykom.
Dielo Jany Farmanovej, quadriptych s názvom Crow Jane zas vychádza z japonskej mytológie, kde sa do popredia dostáva vrana. Vták je poslom medzi svetmi života a smrti, je poslom pominuteľnosti a sprievodcom akéhosi prechodu. Japonskú mytológiu tu však autorka premieta do osobnej poézie, keď na štyroch plátnach zobrazuje ženský portrét nahodený ľahkou, takmer priehľadnou maľbou. Na plátnach sa odvíjajú štyri príbehy, na ktorých sa objavuje motív vraních krídel. Výjavy pôsobia dojmom pokoja, vnútorného stíšenia či možno i vyrovnania sa so smrťou a spomínanou pominuteľnosťou. Pominuteľnosť, smrť, klimatická úzkosť a tiež medziľudské vzťahy sú zároveň témou, resp. odkazom, ktorý spája trojicu autorov na tomto poschodí.
V poslednej časti výstavy sa prezentuje trojica Peter Decheť, Adam Engler a Matúš Maťátko, ktorá je, ako je zvykom, sprevádzaná textami Gabriely Birošovej. Stúpajúc na druhé poschodie, oznamuje: „Regenerácia, generácia, rácia.“ Pri vstupe do malej predsiene medzi miestnosťami sa nad hlavami návštevníkov ako ľahký baldachýn vzdúva textilná inštalácia Adama Englera Nepodporené dielo, ktoré postupne naberá na ťaživej realite. Obsahuje zoznam 430 projektov, ktoré nezískali finančnú dotáciu z Fondu na podporu umenia. Myšlienka kedysi stabilnej, no teraz už „rozpadávajúcej sa strechy“ ako symbolu niekdajšej istoty v podpore kultúrnej obce sa tak rozplýva a vznáša v povetrí ako vzdušný zámok. Na toto neočakávané a tvrdé pristátie na zem poukazuje Birošovej nápis „DOPAD“.
Pokračujúc do jednej z miestností sa Engler prezentuje ďalším dielom, sériou kyanotypií HOLYFANS/FROM BABYLONS TO ONLYFANS. V diele sa venuje vzťahu medzi pozorovateľom a pozorovaným, no rovnako vzťahu medzi intímnym a verejným. Ako autor sa dlhodobo tematicky venuje angažovanému umeniu, queer otázkam a reflexii súčasných spoločenských a ekologických výziev. Vo svojom diele otvára otázky intimity a sexuality, ktoré sa v dnešnom svete šokujúco stretávajú s nepochopením, vymazávaním zo spoločenského diskurzu či snahou o umlčanie určitých skupín, ktoré môžu viesť k rôznym násilnostiam. V diele zámerne pracuje s „historickou“ fotografickou technikou, čím odkazuje na pomalosť a trvácnosť. Zároveň voľne odkazuje na historické obdobie Kréty, keď bola sexualita bežnou súčasťou chrámových rituálov, vrátane queer vzťahov, ktoré neboli tabuizované tak, ako je tomu dnes. Vďaka modrej monochrómnosti nie sú diela na prvý pohľad zreteľné, disponujú akýmsi rúškom tajomna, ktoré treba odhaliť pri pozornom preskúmaní.
V tandeme s Englerom tu nachádzame i diela Petra Decheťa, ktorého práce sú odrazom umelecko-archeologického výskumu a odhaľovania stôp minulosti. V rámci svojej tvorby sa venuje prevažne maľbe a v jeho portfóliu často nachádzame i ready-made objekty či kompozície. Do priestoru galérie prináša objekt i dve maliarske práce. Vo svojom diele-objekte Who Are They? pracuje s fotografickým archívom rodu Stummerovcov v Topoľčanoch, hľadá stopy ich minulosti a vytvára archív miesta – ich niekdajšieho kaštieľa, v ktorom má v súčasnosti svoj ateliér. Objekt nájdenej satelitnej paraboly dopĺňa kruhovým plátnom s fotografiou detského portrétu Stummerovcov. Parabola má v tomto diele symbolizovať „hľadanie signálu“, autorovu snahu dohľadať stopy minulosti a porozumieť rodinným vzťahom či udalostiam, ktoré predchádzali ich odchodu z kaštieľa. Maľba Strom exponovaná po pravici objektu je nadviazaním na autorov dlhodobý cyklus Podkroví. Zaujíma ho prázdnota, súkromie priestorov (aj kaštieľnych), atmosféra ticha, strachu či kontemplatívne prostredie. Členitá maľba pôsobí trojrozmerným dojmom a pozýva diváka vstúpiť do obrazu. V treťom diele Amphitheatrum sa zaoberá vrstvami času a pamäťou miesta. Temné plátno tvorené „machuľami a nepravidelnými čiarami“ doplnené zrkadlovo písanými textami pôsobí tajomne, akoby zámerne bránilo odhaleniu príbehov z minulosti.
Kurátorský výber v tomto prípade spája diametrálne odlišné a priam nespojiteľné témy, ktoré sa však prekvapivo dokázali stretnúť a fungovať na jednom mieste. Obaja autori svojským spôsobom odkazujú na minulosť, do svojej tvorby zapájajú fotografiu a zaoberajú sa vzťahmi súčasnosti a minulosti.
Výstavu uzatvára nadrozmerné dielo Matúša Maťátka s názvom Živočích európskeho významu, vytvorené pre Periférne centrá v neďalekej Dúbravici, kde zdobilo stenu miestnych potravín. Zobrazuje medveďa hnedého, čo je téma, ktorá spája i rozdeľuje ľudí naprieč Slovenskom. Jeho zvýšená negatívna popularita v médiách rozvírila polemiku v spoločnosti najmä v predvolebnom období a delí ju na dva tábory. Maťátko využíva svoj nezameniteľný autorský rukopis a zobrazuje „nebezpečné zviera“ ako zubatú modrú šelmu so srdciami žiariacimi v očiach, pričom v jednej labe drží symbol paragrafu. Maľba svojou veľkosťou šokuje a odzbrojuje návštevníka. Dielu kontruje posledný text-artový nápis „Polotovar“ ako Birošovej odkaz na to, že zákony (často nezmyselné a rýchlokvasené) sú len akýmsi polotovarom vareným z vody.
Výstava tak počína a končí maliarskymi dielami s problematickými témami. Divák je počas nej konfrontovaný s nepríjemnými, niekedy až ťaživými pocitmi, no atmosféru miestami odľahčujú hravé art-textové nápisy. Napriek hypermediálnemu charakteru výstavy sa autorom i kurátorke podarilo vystavať samostatné tematické celky, ktoré spolu dobre fungujú. Výstava nie je monotematickým príbehom odvíjajúcim sa na poschodiach galérie. Návštevník sa však pravdepodobne stotožní s viacerými vystavenými dielami, keďže prehovárajú jazykom súčasnej spoločenskej problematiky. Aká je teda rola doktorského študentstva v umení? Otvárať i nepríjemné témy, hovoriť priamo a dotýkať sa vnútorných svetov diváctva, byť kritickým a počuteľným hlasom spoločnosti. Ich úloha je jasná – nebáť sa! 
