Autorky sa venujú už od čias vysokoškolského štúdia na FU TUKE, okrem individuálnej tvorby aj spoločným projektom, často v kontexte symbiotického prežívania so svetom živočíšstva a jeho habitatov, telesnosti a vnímavej spoluprítomnosti v krajinných svetoch a ich príbehoch. V projektoch je prítomný magický a mýtopoetický aspekt, osobná procesuálna účasť v krajine, často ekofeministický pohľad. Využívajú pritom spektrum prístupov a materiálov, ako maľba, písaný autorský text, site-specific, performance či iné objektové a inštalačné formy situované v interiéri a krajine vytvorené šitím, háčkovaním, modelovaním z hliny alebo použitím organického materiálu z prostredia.
Tento projekt je čerstvým spoločným výstupom autoriek a vznikal počas posledného roka. Pod názvom Nová príroda sa v špecifickom priestore Hájovne usídlili postavy živočíšnych, hmyzích či florálnych spoločenstiev – bocian, líška, nočný motýľ, prerafaelitánska ľudská žena obklopená kvetmi, mačka, labuť a iné. Menšie maľby vychádzajú zo svojského poetického maliarskeho programu Márie Maxovej. Umiestnené na stenách boli situované do sérií susedstiev a spoluvzťahov s dielami Tamary Almášiovej – formátmi s abstrahovaným tvaroslovím vychádzajúcim z tiel rastlín, stromov či iných biologických foriem. Vytvorené rukodielnym čiarkovaním na voľne visiacom plátne pripomínali mäkké nástenné gobelíny. O autorstve jednotlivých diel výstava informovala len prostredníctvom kontextu vyplývajúceho z kurátorského textu Marianny Brinzovej, čo je hravý a sympatický prístup. Pokus o vtlačenie systematických informačných prvkov, či už v texte, tobôž v priestore, by charakteru výstavy uškodil. Opúšťanie inštitucionálnej praxe popisovania (či „popiskovania?“) nás často teší..jpg)
Naratívnejšiu líniu výstavy teda zastupovala Mária Maxová s „portrétmi“ živočíšneho aktérstva nesúceho príbehy individuálnej autorskej mytológie, ale aj s figurálnymi maliarskymi odkazmi na vlastnú telesnosť a prítomnosť v krajinných prostrediach. Druhý prístup, ako sme už spomínali, predstavovali krajinné scenérie, biologické a rastlinné tvaroslovia Tamary Almášiovej, procesuálne konštruované linkovaním. Táto technika vychádza z aktu chôdze a prítomnosti v krajine. Hájovňa je známa exteriérovými realizáciami a výnimkou nie je ani výstava Nová príroda. Autorky v areáli umiestnili spoločné textilné dielo v podobe presvitajúcich vlajok s motívmi vtákov a rastlín. Inštalácia až magicky komunikovala s obklopujúcimi lesmi a krajinou, textília sa pohybovala vo vetre. Ako hosťka spoločného projektu do výstavy intervenovala autorka Terézia Ďurišová prostredníctvom site-specific performance, ktorá sa odohrala počas vernisáže..jpg)
Prítomné vťahovanie nefungovalo iba vo vnútri umeleckého projektu. Formát výstavy, štandardne izolovaný v galérii, tu prerastal do života kultúrno-turistického centra. Návštevníctvo výstav vizuálneho umenia sa rozšírilo o náhodné diváctvo, pre ktoré je Hájovňa zastávkou a východiskovým bodom pri prechádzkach po miestnej krajine, alebo o diváctvo navštevujúce aktivity s rodinným a komunitným charakterom. Výstava ani určitým obmedzením priestoru z môjho pohľadu nestrádala, autorkami nastavená spolutvorba myšlienok a kontextov tu akoby prebieha na viacerých úrovniach.
Tieto aspekty rezonujú s aktuálne dosť často artikulovanými princípmi spolubytia a prepájania, ktoré sú však naďalej vhodnými spôsobmi, ako zmysluplne prežívať v početných krízach súčasnosti. Najmä v takých, ktoré vytvára politická a ekonomická moc vychádzajúca z patriarchálnych a antropocentrických (ne)uvažovaní. Postihujú zraniteľné sféry kultúry a životného prostredia. Svoje o tom vie aj tím tvoriaci Hájovňu, nezriaďované kultúrne centrum zbavené možnosti obdržania dotácie na celoročné aktivity, podobne ako ostatné nezávislé centrá a galérie na Slovensku..jpg)
