Žijeme v turbulentných časoch, zahltení informáciami z virtuálnych svetov. Prekrývajúc linky času, do prítomného vťahujeme minulé, súčasne myslíme budúce a strácame teraz. V snahe o nahliadnutie pravdy maskujeme, dopĺňame a vytvárame nové (pseudo)reality. Mnohosť, simultánnosť, všemocnosť sa tak stávajú atribútmi doby pop, v ktorej nič nie je nepredstaviteľné.
Výstava Panorama Ultra HD Premium v priestoroch Galérie Výklad nás núti kriticky nahliadnuť dobu, v ktorej žijeme. Prostredníctvom videoinštalácií necháva vo vzduchu visieť množstvo otázok a je len na nás, či na ne chceme hľadať odpovede.
Lukáš Sobota (1996) na poli súčasnej vizuálnej scény reflektuje vplyv digitálneho prostredia na spoločnosť a naše vnímanie reality. Vo svojej tvorbe postupne upúšťa od priestorových objektov a siaha po digitálnych realizáciách a estetike herných enginov. Využívajúc techniky 3D modelovania a architektonickej vizualizácie skúma rozhrania simulácie a konštrukcie reality. V duchu doby postinternetu, ktorej dominujú popkultúry, si kladie etické otázky ohľadom nášho vzťahu k nim.
Vo Výklade sa kľúčovým hneď stáva samotné zasadenie do priestorov galérie. Keďže nejde o tzv. whitecube, výkladové skrine dávajú dielam život za hranicami výstavného poľa. Videoinštalácia je prístupná kedykoľvek a komukoľvek, čím nielen priamo komunikuje s verejným priestorom, ale zároveň doň zasahuje a stáva sa jeho súčasťou.
V časoch, keď virtuálne reality formujú našu každodennosť, vystúpenie z digitálneho sveta sa javí nepredstaviteľným. Priestory Výkladu pôsobia na jednej strane ako reklamný priestor, v ktorom sa videoinštalácia k okoloidúcemu prihovára jazykom doby, na druhej strane nás láka zastaviť sa a konzumovať jej intelektuálny obsah.
Za sklom sa odohráva séria obrazov v estetickom duchu nereálnych svetov pripomínajúcich vizualitu fantasy videohier. Sobota formou 3D animácie vytvára pestrou farebnou paletou digitálnu krajinu zbavenú akýchkoľvek nedostatkov. Diela vyvolávajú dojem prázdna. Sú neutrálne, miestami chladné, hypnotické, pre niekoho znepokojivé. V súvislosti so zasadením do priestorov galérie vyzývajú k hlbšiemu uvažovaniu a etickým otázkam ohľadom virtuálnych prostredí, ku ktorým sa viažu naše každodenné životy. Štvorica videí nastoľuje otázky týkajúce sa nielen priestorového vnímania a zároveň prelína tieto skutočnosti ironickými narážkami na nacionalistické tendencie. Na ich pozadí formuluje dôležitú skutočnosť maskovania ideologických obrazov popkultúrnym jazykom. Videoinštalácia je doplnená textovým panelom, kde sa kladie otázka, prečo je pre nás čoraz prirodzenejšie inklinovať k digitálnym stimulom. S nástupom openworldového herného žánru sa človek stáva pánom virtuálnej krajiny, do ktorej uteká z reálneho sveta. Fenomén avatarizmu a telesné schránky sediace pred obrazovkami pohlcujúcimi naše vedomie. Sobota sa na tomto mieste nesnaží reflektovať únik od reality. V jeho podaní ide skôr o poukázanie na dôležitosť balansu medzi dvoma realitami. Dôležité je uvedomiť si prepojenie týchto skutočností a ich vzájomné pôsobenie, keď jedna vychádza z druhej, no nie je jej presným odrazom. Práve naopak, posúva svoju materskú skutočnosť ďalej za hranice fyzického sveta. Vo svete, kde digitálne reality ovplyvňujú naše každodenné dianie, je čoraz ťažšie, ba nemožné predstaviť si ich odstrihnúť.
„Jsme jako snílek, který sní a pak žije uvnitř svého snu.” 2 Václav Jánoščík sa na poli teórie a (pop)filozofie zameriava na spoločnosť v dobe postinternetu a na jej vzťah k realite, ktorú, ako hovorí, dnes nezažívame priamo, ale ako rozhranie. Poukazuje na to, že schopnosť vytvárania sveta (world creating) sa stáva veľmi podnetnou, avšak záleží na tom, kto daný svet vytvára. Sobota vo svojich videách demonštruje podobné myšlienky, predovšetkým vo vzťahu k maskovaným ideologickým vrstvám presakujúcim skrz formy obrazu.
Výstava v Galérii Výklad funguje ako priestor na kritické myslenie a uvedomovanie si vlastného vnímania skutočnosti. Keďže divák nemôže do inštalácie vstúpiť a stať sa tak na okamih jej súčasťou, je postavený do situácie pasívneho prijímateľa prezentovaných informácií. Je odkázaný na „scrollovanie” pohľadom. A práve v tomto bode nastáva zaujímavý moment. Ako divák pozorujúci dianie za sklom v určitom momente zbadám vlastný odraz na skle výkladovej skrine. Núti ma to myslieť si, že pozorovanú skutočnosť nevnímam zvonku, ale som už dávno v nej. Sobota nielenže vyzýva diváka kriticky myslieť dobu, v ktorej žije, no zároveň otvára otázky týkajúce sa digitálneho priestoru a jeho vplyvu na naše myslenie a identitu. Inými slovami, nejde o oslavovanie virtuálnych svetov, ani o ich kritiku či odpor. Sobota v priestoroch výkladovej skrine reflektuje stav, v ktorom sa ako spoločnosť nachádzame – sme súčasťou virtuálnych svetov, z ktorých sa nevieme vymaniť. A chceme?
1 Citát prevzatý z textového panelu z výstavy.
2 JÁNOŠČÍK, V. 2020. Napínat současnost. Praha: AVU. 2020. s. 49. ISBN 978-80-88366-05-8
