Temní škriatkovia v nás

Uvedomiť si vlastné neuskutočnené činy a rozhodnutia a premýšľať nad tým, „čo mohlo byť“, je bolestivé, pokiaľ máme sklon tieto veci ľutovať. Osobní kouči by v rámci mentálneho tréningu a toxickej pozitivity považovali takýto „overthinking“ za neperspektívny až nežiaduci proces mysle. Optikou tohto druhu prehodnocovania môžeme nazerať na individuálne i kolektívne rozhodnutia, ktoré formovali nielen náš život a vzťah k prírode, ale aj celú spoločnosť. Výstava „i am sorry i ghosted you, i was post-climaxing“ je bodavou sondou do osobných i environmentálnych hlbín nášho „overthinkingu”.

Lotyšská intermediálna umelkyňa Ilva Ieva, momentálne pôsobiaca v Prahe, svoju tvorbu koncipuje ako špekulatívne scénografie, v ktorých sa zaoberá nánosmi našich spomienok. Uvažuje nad tým, ako sa všedné môže premeniť na mýtické a otvára tým priestor špekulácii a fantázii. Inštalácia pozostáva z prírodných, rozkladajúcich sa objektov, ktoré kombinuje s digitálne manipulovanými kolážami.

Autorka prepája organické materiály, ako je cesto, agar-agar, prírodné farbivá a textílie, čím sa jej sochárske objekty stávajú procesuálnymi. Proces rozkladu nám pripomína pominuteľnosť a nezvrátiteľnosť vecí a činov, ktoré nemôžeme ovplyvniť. Ieva zhmotňuje ľútosť za neuskutočniteľnými životmi, ktoré mohla žiť. Táto emócia má podobu prízrakov, ktoré ju prenasledujú v snoch i bdení. Strach ako obranný mechanizmus prejavujeme rôzne. Ieva ho zobrazuje ako kŕč duše po vyvrcholení a kolaps do súčasnej apatie, kde sa minulá verzia jej samotnej pomaly rozkladá v prítomnosti.

Bezhlavá postavička pripomínajúca tancujúceho škriatka sa predvádza vo výklade akoby chcela posmešne zaťať do živého a sarkasticky dupká špicatými kopýtkami. Smelo drží v náručí abstraktný objekt, ktorý v kontexte mytológie pripomína draka. Či nás chce posmeliť pocitom šťastia a dobra, alebo potopiť v (seba)zničujúcom chaose, je na nás. V blízkosti roztopašného škriatka leží na podlahe bezvládny antropomorfný hlinený objekt. Z jeho rezignovaného gesta cítiť pachuť smrti. Do bezvládneho tela sú zabodnuté umelé kvety. Dokonalá scenéria bezmocnosti, ktorá v nás nahlodáva pochybnosti, nám nabúrava naše presvedčenia a vracia sa ako prízrak našich neuvážených či neuskutočnených činov. Naozaj sme na plnej čiare zlyhali? Čo sme mohli spraviť inak? Dominantnú priestorovú inštaláciu dopĺňa na stenách opakujúci sa motív škriatka, opäť v zákerne škodoradostnej tancujúcej pozícii. Svojou zlovestnosťou pripomína strašidelné nočné výjavy na stene detskej izby, ktoré sú „len“ tieňohrou detskej predstavivosti.

Obrátim pozornosť od výstavy v trnavskej Galérii Výklad k rodnej krajine autorky, kde sa osobná hauntológia stretáva s environmentálnou. Lotyšsko je významné rozsiahlymi rašeliniskami, ktoré sa v dôsledku ťažby stali „prízrakmi“ toho, čím mohli byť – prírodnými pokladmi, avšak zapredanými pre krátkodobý zisk. Krehká inštalácia umiestnená vo vrstve pôdy sa stáva metaforou nielen pre rozklad osobného potenciálu, ale poukazuje na kolektívne zlyhanie.

Výstavu autorka doplnila o participatívny workshop „the sediment lab“. Ileva pozvala účastníkov, aby z nanosenej zeminy a piesku odkrývali rôzne predmety predstavujúce „nádoby zabudnutých príbehov a detskej fantázie“. Nie je známe, či antiestetika workshopu mala byť zámerom, osobne by som volila citlivejší a estetickejší prístup k voľbe materiálového zabezpečenia. Výrazná modrá celtovina pred galériou uprostred námestia budila dojem prebiehajúcich stavebných prác. Rozumiem aj zámeru umiestniť workshop na zem. Stálo by za zváženie umožniť účasť na workshope aj starším návštevníkom, pre ktorých je sedenie na zemi fyzicky náročné. Samostatná výstava v Galérii Výklad autorke azda umožní výraznejšie zarezonovať aj v slovenskom prostredí.