V domácom kontexte by sme mohli v tejto súvislosti spomenúť napríklad tvorbu autoriek ako Jana Želibská, Ester Sabik, Kasha Potrohosh a ďalších. Spiritualitu prepojenú s národnou symbolikou, folklórom a ich kritickým diskurzom možno nájsť napríklad v dielach Jarmily Mitríkovej a Davida Demjanoviča, ktoré boli prednedávnom prezentované prostredníctvom vrstevnatej výstavnej mozaiky s názvom Elixír vo Východoslovenskej galérii1. Každý zo spomenutých umeleckých jazykov pracuje odlišne, no odkazy k obradným rituálom, spiritualite alebo mytológiám a duchovným praktikám, ktoré sa často zrkadlia aj v tvorbe najmladšej umeleckej generácie, poukazujú na potrebu ich prítomnosti, podmienenej nestabilnou súčasnosťou. Význam a aktuálnosť týchto tematických okruhov dokladá aj letné číslo časopisu Flash Art s titulom Mágia a mýty. V umeleckom kontexte býva téma čarov a nadprirodzených schopností taktiež prepojená s mystickými bytosťami a alternatívnymi svetmi, ktorých ďalšie formy otvára prežívanie života online a v prostredí digitálnych hier. Ešte pred pár rokmi ma v tejto súvislosti zaujala zahraničná výstava Witches v Taxispalais Kunsthalle Tirol, ktorá tematizovala postavy čarodejníc pod vplyvmi ekonomických, sociálnych alebo ideologických štruktúr a na pozadí historického vývoja s presahmi do súčasnosti.2
S podobným tematickým rámcom pracovala v roku 2024 výstava Maleficae, From Bonfires to online Witchcraft3, ktorá v Budapest Gallery predstavila kurátorský projekt, venovaný historickým aj aktuálnym kontextom čarodejníctva. V niekoľkých miestnostiach sa v ňom prepojili motívy prenasledovania a honov na čarodejnice, liečiteľstva, situácia postavenia žien venujúcich sa týmto praktikám v súčasnom každodennom živote, alebo vplyvy technologizácie a online platformizácie, ktoré majú dosah aj na oblasti veštenia alebo zdieľania spirituálnych aktivít. Práve tento medzinárodný výstavný projekt, pripravený kurátorským kolektívom Flóra Gadó, Júlia Hermann a Dalma Eszter Kollár bol v júni 2025 prenesený do prostredia košickej Šopa Gallery. Sústredenie kurátoriek na tému čarodejníctva, ktorá sa dlhodobo považovala za okrajovú či prehliadanú, čo potvrdzuje napríklad text Tiny Poliačikovej4, no rovnako však významnú a formatívnu pre ženské hnutia nielen v dejinách oblasti strednej a východnej Európy, otvorilo ďalšie perspektívy pohľadu na ženy a na širší okruh predsudkov voči špecifickým spoločenským skupinám a etnickým komunitám.
Hoci kurátorský text výstavy so skráteným názvom Maleficae5, hovoril o jej ďalšej epizóde, čo by mohlo znamenať rozšírenie o nové umelecké realizácie, expozícia v Košiciach predstavila zúžený výber z pôvodnej výstavy v Budapešti. Zoskupené umelecké inštalácie prepojil kurátorský zámer sústrediť sa konkrétnejšie na spojenectvá čarodejníc v súčasnosti, ich väzby a sesterstvá v kontextoch feministických myšlienok alebo presahy rituálnych praktík a praxe veštenia do oblasti online médií, technológií a sociálnych sietí.
Výber pozostával z piatich diel pochádzajúcich z takmer dvadsiatky príspevkov, ktoré boli zahrnuté v pôvodnom projekte. Samotná čarodejnícko-magická téma výstavy by mohla navodzovať predpoklad, že sa stretneme s priestorovými inštaláciami operujúcimi s imaginatívnejšími výtvarnými prístupmi či imerzívnymi prenosmi praktík mágie do prostredia galérie. Výstava Maleficae mala však skôr charakter projektu založeného na médiách fotografie a záznamoch už prebehnutých performatívnych akcií. Tento prístup mohol byť podmienený práve charakterom projektu, ktorý vychádzal z kurátorského výskumu a výrazom korešpondoval so spôsobom vystavovania, realizovanom v Budapest Gallery.
Vstupnej miestnosti výstavného priestoru Šopy dominoval objekt dvojice Márton K. Takács a Soma Kazsimér, ktorý v špecifickej forme (konštrukcia z dreva a betónu) adjustoval video – záznam performatívnej akcie projektu Witch Memorial (2024). Priestor ďalej doplnili na stenách rozmiestnené fotografické série It Cannot Rain Forever (2021-2024) Szécsi Noémi a Vrăjitoare (2013-2017) Lucie Sekerkovej. Projekt a výskum druhej menovanej, slovenskej autorky, predstavujúci fotografie dokumentujúce olašskú rómsku komunitu v Rumunsku, ktoré boli svojim výrazom na pomedzí vizuálne podnetných obrazov a autentických záznamov reality prechovávania a uctievania pôvodných zvykov prísne kresťanského systému ich viery6, pokračoval aj vo vedľajšej miestnosti. Tá ďalej obsahovala video To Be a Witch in The Age of Surveillance Capitalism (2023), ktoré sa aspoň pre mňa stalo veľmi aktuálnym pripomenutím vnikania technológií do kedysi výhradne duchovných, offline a v istom zmysle „autentických“ praktík. Ginevra Petrozzi v ňom vystupuje ako „digitálna“ čarodejnica a namiesto kariet využíva smartfón, čím okrem iného pripomína spektrum závislostí na mechanizmoch online algoritmov, obchodd s dátami a cielené reklamné stratégie. Za snáď najvýraznejšie dielo výstavy považujem inštaláciu Zsuzsi Simon, ktorá prostredníctvom série fotografií, performatívnej akcie, sprítomnenej videom a fyzických objektov – metiel levitujúcich vo vzduchu a narúšajúcich inak staticky pôsobiacu expozíciu –, pracovala s multigeneračným príbehom vlastnej matky a babičky. V inštalácii And yet we still keep on living…(2024) autorka prostredníctvom rodinného príbehu a výpovedí otvára otázky postavenia žien, vzťahov, prístupov k ich telám a intimite alebo symboliky metly, ktorú transformovala v nástroj sily a slobody.
Napriek dôležitosti obsahov diel, ktoré spolu tematicky komunikovali a poukazovali na mnohé pridružené kontexty súdobého čarodejníctva, spirituality a ženských spoločenstiev, ktoré sú formované aj vplyvom médií, online prostredím a sprevádzajú ich pretrvávajúce predsudky, stereotypizácia, ale aj marginalizácia komunít, ktorá nemusí súvisieť len s ženskou problematikou, by výstava mohla pôsobiť krajne muzeálne a pripomínať prehľadovú expozíciu. Tento dojem však nemusí byť negatívom a ak bol súčasťou zámeru preukázať sledovaným témam galerijnú prezentáciu, ktorá narušuje ich stále prítomnú romantizáciu či stigmatizáciu, spolu s pripomenutím významu rolí a postavenia žien či spoločenského potenciálu mágie, bola rekontextualizácia výstavy Maleficae podnetným počinom, ktorý si v oblasti súčasnej – nielen domácej – kultúrnej scény, zaslúži tematické rozširovanie a pridružovanie zviditeľňovania ďalších okruhov etník a zoskupení.
1 Jarmila Mitríková a Dávid Demjanovič: Elixír, 14. 2. 2025 – 8. 6. 2025, kurátorka: Zuzana Janečková, Východoslovenská galéria v Košiciach.
2 Angela Anderson & Ana Hoffner ex-Prvulovic*, Pauline Curnier Jardin, Joachim Koester, Neda Saeedi, Esther Strauß: Witches, 26. 6. – 3. 10. 2021, kurátorka: Nina Tabassomi, TAXISPALAIS Kunsthalle Tirol.
3 Na výstave boli predstavené diela autoriek: Lőrinc Borsos, Nadine Byrne, Vala T. Foltyn, Andrea Éva Győri, Katalin Kortmann Járay & Karina Mendreczky, Márton K. Takács & Soma Kazsimér, Shani Leseman, Ana Likar, Chloé Macary-Carney, Ginevra Petrozzi, Lucia Sekerková, Selma Selman, Zsuzsi Simon, Nóra Szabó, Noémi Szécsi, Jana Zatvarnická.
4 POLIAČIKOVÁ, Tina. Zaklínadlá pre lepší svet. Flashart [online]. 2019, 04, 09 [cit. 2025-07-26]. Dostupné online.
5 Názov je latinským prekladom pojmu „čarodejnice“.
6 Na projekte autorka spolupracovala s etnologičkou Ivanou Šusterovou.
