Túto rôznorodosť ukazovala aj samotná výstava vo vzťahu ku kresbe, ktorá bola predstavená ako mnohovrstevné emancipačné médium zahŕňajúce viaceré prístupy. „Drawích kresliarov“ tu zastupovali vybraní autori a autorky naprieč generáciami od najmladšieho študentstva až po tých etablovaných. Výstava bola rozšírená o bohatý sprievodný program, ktorý prebiehal vo výstavných priestoroch a o rozsiahly katalóg. Ten sa podarilo uviesť ešte počas jej trvania.
Téma výstavy bola jasne definovaná – kresba a jej tradičnejšie i netradičnejšie polohy. Projekt DRAWí KRESLIARI bol modelovaný ako ambiciózny projekt. Kurátorstvo výstavy (Lívia Kožušková, Martin Schwarz a prizvaný Eduard Klena ml.) malo skúsenosti s podobnými projektmi už v minulosti, pričom sa kresbou zaoberali i vo vlastnej tvorbe alebo v rámci pedagogickej činnosti. Na celkovom vyznení bol tento vplyv hmatateľný. Forma výstavy pracovala so širokým spektrom pojmu kresba a jej ideových i formálnych stránok. Okrem vystavených diel mal každý z prizvaných vystavujúcich autorov a autoriek tiež možnosť vyjadriť sa, čo preňho znamená kresba ako médium, princíp či filozofia v pripravenom katalógu. Ako veľkú pridanú hodnotu vnímam to, že výstava nezostala „len“ výstavou, ale zároveň sa stala aj laboratóriom a nabrala rozmer hlbšieho skúmania. Rovnako tento dôležitý vzdelávací rozmer posilnil aj niekoľkodenný sprievodný program pre odbornú i laickú verejnosť rôznych generácií. Zaujímavý bol napríklad workshop vystavujúcej Andrey Roškovej, ktorá kresbu predstavila ako proces nášho pohybu priestorom. Princíp, ktorý si niekedy ani neuvedomujeme a berieme ako samozrejmý. 
Andrea Rošková sa na výstave predstavila inštaláciou situovanou na kovovej konštrukcii v tvare mriežky, na ktorej aplikovala jednotlivé záznamy zo svojich ciest a pohybu evokujúce nástenku alebo stenu so suvenírmi. Kovová nadrozmerná mriežka/rohož sa objavovala priebežne naprieč výstavou a tvorila základný prvok architektúry. Mriežka ako základná stavebná jednotka, ako pomôcka pre kresliara/kresliarku, ako princíp využívajúci sa v archeológii a mapujúci istý terén či územie. Hrdzavá kovová sieť, praktická, určujúca pohyb diváctva v priestore, priestorovo a vizuálne mohutná a niečím estetická, no nie zbytočne. Ďalším podobným prvkom, ktorý nás sprevádzal výstavou, bola betónová tvárnica, rovnako odkazujúca na základný prvok, tzv. stavebný kameň. V prípade mriežky to bol výborný vizuálny ťah, ktorý mohol ostať celistvý naprieč celou výstavou v podobe soklov vytvorených z podobného materiálu, o čom sa podľa slov kurátorstva výstavy i uvažovalo. Škoda, že sa to kvôli obmedzeným finančným možnostiam nepodarilo.
Ďalším dielom, ktoré priťahovalo pozornosť nielen kvalitou, ale i spôsobom inštalácie, bola intervencia Žofie Dubovej umiestnená na prvom poschodí Pistoriho paláca, ako v prípade inštalácie Andrey Roškovej. Žofia Dubová vo svojej tvorbe prekonáva škatuľky toho, čo je maľba a čo kresba. V Pistoriho paláci sa obe zliali a prezentovali s presahmi do priestoru za pomoci rôznych priehľadných sklených materiálov. Sledovali východnú estetiku a filozofiu.
Na konci priestoru prvého poschodia sa nachádzal ďalší zaujímavý kútik výstavy, inštalácia Filipa Bieleka zobrazujúca streetartové a znakové mestské výjavy kriticky komentujúce problematiku nedostupného bývania a neskorého kapitalizmu. Inštalácia bola ironická, humorná a svieža. Oproti Bielekovi sa nachádzala priestorová kresba Oľgy Paštékovej, ktorá zaujala svojou veľkoleposťou a technikou opaľovania. Kresba ako médium, ktoré môže mať aj digitálne východiská a formy, bola predstavená zase na začiatku expozície prvého poschodia. Zaujímavé bolo video procesu mapovania autoportrétu a potom následná generovaná strojová kresba, dielo od českého výtvarníka Martina Prachaře, ktoré vzniklo v spolupráci s programátorom Michalom Adamíkom. Klasické princípy, až povedzme „starosvetské“, na výstave prezentovali autori staršej a najstaršej generácie, ako napríklad Miloš Kopták, Róbert Makar, Petr Nikl a Ľudovít Hološka, ktorý do katalógu pripravil aj veľmi hodnotný autorský text.
Druhá časť výstavy bola situovaná vo výstavných priestoroch prízemia Pistoriho paláca. Oproti prvej, skôr voľnejšej a poetickejšej, bola popisnejšia. Zameriavala sa na kresbu technickú, spojenú s dizajnom alebo ilustráciou. Opäť nás priestorom sprevádzal prvok mriežky/rohože a kvádru. Predstavili sa analógové, digitálne, ale i materiálové výstupy v podobe objektov, makiet či dokonca textilných modelov. Tento zámer jasne poukazoval na to, že kresba je procesom pri akejkoľvek výtvarnej činnosti a „dizajnovania“, avšak nie vždy k nej autori/autorky pristupujú ako k niečomu, čo by chceli prezentovať. Tu patrí vďaka kurátorom výstavy, ktorí boli schopní mnohé autorky a autorov presvedčiť, aby sa ukázali i v tejto zdanlivo nedokonalej a (proces) odhaľujúcej polohe. Svedčia o tom najmä prezentované diela Mateja Galuvu, Patrika Kováčovského, Lucie Čarneckej a ďalších. Mierne výhrady mám k rozmiestneniu jednotlivých diel, ktoré by si zaslúžili viac priestoru. Nedostatok priestoru sa prejavoval viac v prízemnej časti výstavy, ale sem-tam i v časti na poschodí. Rozumiem však, že zabezpečiť adekvátne veľké priestory vzhľadom na formu, rozsah a počet vystavujúcich je v Bratislave celkom náročné. Výber vystavujúceho autorstva alebo diel tak mohol prejsť väčšou selekciou.
Celkové spracovanie projektu Drawí kresliari bolo na vysokej úrovni, od katalógu a samotných sprievodných textov cez grafický vizuál, produkciu a expozíciu výstavy. Zaujal ma však i ľudský rozmer, ktorý som pocítila pri sprevádzaní výstavy jej kurátorstvom, ale aj počas celkovej komunikácie. Projekt DRAWí KRESLIARI má ambíciu pokračovať do budúcna a rozvíjať sa do väčších rozmerov a hĺbky. Držím kurátorskému tímu palce a verím, že projekt posunú o level vyššie. Výstav, ktoré by mapovali médium kresby, nie je u nás až tak veľa a tobôž mimo klasických galerijno-vzdelávacích inštitúcií. Kresba by si určite zaslúžila väčšiu pozornosť. Najmä tá, ktorá absorbovala prístupy a formy ďalších médií a technológií a je súčasnou relevantnou a emancipujúcou sa formou. Kresliari a kresliarky majú svoju patričnú dravosť, ktorú si hádam zachovajú napriek momentálne (nez)dravým podmienkam.
„Výstava DRAWí KRESLIARI neponúka jednu definíciu kresby. Ukazuje ju ako otvorené pole, priestor medzi disciplínou a experimentom, medzi kontrolou a spontánnosťou. Je to spôsob, akým premýšľame a zároveň spôsob, akým si svoju slobodu postupne vytvárame. Možno je sloboda skôr procesom než stavom, postupným hľadaním rovnováhy medzi poznaným a rešpektom k nepoznanému...“
