Výstava sa zaoberá monografickým spracovaním autorovho diela počas celého jeho života, od štúdia a prvej tvorby vo Viedni v skupine Secesie, cez ďalšie návrhy a realizácie v Ľubľane. Veľkú časť výstavy následne zaberá najmä Plečnikova väzba na Československo, prevažne úpravy Pražského hradu a na záver táto výstava dáva autora do dobového kontextu a porovnania s ďalšími (česko)slovenskými architektmi daného obdobia. K jeho ďalšej tvorbe patrí aj Kostol najsvätejšieho srdca Pána v Prahe (1928 – k1932), Kostol sv. Ducha v Ottakringu (1910 – 1913) či Zacherlov palác vo Viedni (1905).
Celkovo výstava obsahovo dobre napĺňa svoj primárny zámer, a to komplexne predstaviť autorovu tvorbu a jeho väzbu na naše prostredie. Na pomedzí obsahovej roviny a častokrát skôr v rovine formy však možno nájsť na tejto výstave aj niekoľko nedostatkov, ktorým by som venoval pozornosť. Asi najvýraznejším je dispozičné usporiadanie výstavy, ktoré však pochopiteľne pramení z dispozície Bratislavského hradu. Z hľadiska prístupnosti treba podotknúť, že na výstavu sa možno dostať dvoma rôznymi vchodmi (pričom druhý nie je na konci, ale uprostred výstavnej línie) a divák tak môže byť značne zmätený. Nepomáha tomu ani fakt, že na rozdiel od všetkých ostatných miestností, ktoré sú plné modelov autorových návrhov, pôsobí (zamýšľaná) úvodná miestnosť prázdne a nevyužito, keďže sa v nej nachádza iba jeden model a Plečnikova podobizeň vo forme busty. V ostatných miestnostiach však modely vhodne dotvárajú textovú a obrazovú zložku výstavy a robia z nej viac ako len informačné panely. Škodou je, že väčšina plánov je len vytlačených na stenách, čo je však tiež možné pochopiť, keďže originály nákresov by nebolo možné dlhodobo vystaviť a museli by byť neskôr nahradené faximíliami. Spomínané modely netvoria len didaktickú funkciu pre danú výstavu, ale samotné ich možno vnímať ako historické objekty, keďže väčšina z nich bola vytvorená pre výstavu autora v roku 1996, niektoré dokonca 1986. Táto pridaná hodnota ich premieňa na historický artefakt vytvorený pre potreby múzea (hoci možno by bolo vhodné túto informáciu neuvádzať na každej jednej popiske rovnako veľkým písmom ako ostatné informácie o vzniku stavieb, keďže je to značne repetitívne a zaberá veľa miesta). Jemnú kritiku napriek tomu vyhradím aj týmto modelom, keďže by azda bolo vhodné trochu posunúť prácu s nimi na úroveň súčasnej galerijnej praxe. Dobrým príkladom by mohla byť výstava Architekt Dedeček v SNG, ktorá obsahovala interaktívne skladacie modely. Pre výstavu Plečnika na hrade by som navrhol napríklad (aspoň jeden) nový model Pražského hradu, kde by si návštevníctvo mohlo vyskúšať umiestniť Plečnikove nové prvky do rôznych priestorových vzťahov podľa vlastnej predstavivosti. K veciam, ktoré je hodné oceniť, patrí aj ťažiskové zameranie výstavy na československé prostredie, kde autor svojou tvorbou zanechal pečať čechoslovakizmu na objekte Pražského hradu a ten je veľkej časti návštevníctva pomerne známy. Predsa len pre lepšie uchopenie početných, na výstave prezentovaných úprav Pražského hradu, by stalo za zváženie umiestniť na steny s textom aspoň úvodnú mapu/schému hradu s vyznačenými upravovanými časťami, pre lepšiu orientáciu v jeho rozsiahlom priestore. Hoci výstava pracuje s rozložením na časovej osi, v priestore sa (za druhým vchodom na výstavu) rozlieva v dvojtraktovom delení hradného krídla, čo veľmi nepomáha orientovaniu sa v časovom slede. Následne prechádza výstava k svojej poslednej časti, ktorou je porovnanie a kontextové zasadenie k ostatným dobovým autorom, akým bol napríklad Dušan Jurkovič. To je možné chápať takisto pozitívne, avšak niektoré tieto prirovnania sú akoby náhodne umiestnené už v pomerne skorej miestnosti bez väčšieho kontextu spojenia so samotným Plečnikom.
Výstava teda napĺňa svoj primárny účel monografického predstavenia s ťažiskom na lokálne prostredie, aj keď s menšími zakopnutiami vychádzajúcimi z priestorov SNM. "Výstava je časovo náročná po textovej stránke, ktorá je pre jej lepšie pochopenie kľúčová. Avšak pri obetovaní časového aspektu celistvo prezentuje kontext a koncepty autorovej tvorby, vhodne doplnené o (už) historické modely." Poslednou výčitkou, ktorá už nesúvisí s výstavou ako takou, avšak je s jej otvorením spojená, je mediálna kampaň výstavy, ktorá je silne postavená na spojení prezidentov štyroch krajín, ktorí spolu výstavu otvorili. V čase, keď samotné inštitúcie pod ministerstvom kultúry SR (vrátane SNM) majú zriadené kritické organizácie a skupiny na odpor voči devastačným a neodborným zásahom vlády, pôsobí toto otvorenie výstavy prezidentom SR (ktorý túto vládu podporuje a ignoruje apely kultúrnej obce na zlepšenie situácie), ako pokus o zlepšenie vlastného a vládneho PR. Samotná ministerka kultúry dokonca používa výstavu ako údajný dôkaz, že pod jej vedením k žiadnemu úpadku kultúry nedochádza – práve naopak, prekvitá.2 Účasť prezidentov štyroch krajín má zjavne dávať najavo, že aj ostatné krajiny podporujú súčasnú vládu SR, hoci celá táto mediálna pompa v pohľade minimálne odbornej obce môže samotnej výstave skôr uškodiť. Možno aj preto nie je možné vypátrať kurátorstvo výstavy, ak nechce byť s touto grandióznou show otvorenia spájané. Vonkoncom je to trochu škoda, lebo výstava určite má svoje kvality, napĺňa svoj zámer a tiež vie návštevníctvo vtiahnuť do atmosféry objavovania Plečnikovej architektúry, keď sa ňou ocitne na výstave obklopené a zahĺbi sa do štúdia výnimočnej architektovej tvorby.
----------------
1 Výstava tak spomína pri tvorbe originálnej “architektonickej promenády” v Prahe na príklade kostola na Vinohradoch.
