Jelena Micić: Práca z domu je svojím spôsobom symbolom prekarity. Už známy pojem, dlhodobo praktizovaný akademikmi, freelancermi, riadiacimi pracovníkmi počas pandémie expandoval do iných povolaní, ktoré sa s týmto fenoménom nespriatelili. Predstavuje spojenie verejného a súkromného, medzi prácou a voľným časom, ktorý začal premenu našich aktivít a jej preklad do slovníka produktivity.

 

Práca tak expandovala v priestore a čase a ja by som chcela položiť na začiatok niekoľko otázok.

Kto si môže dovoliť pracovať z domu a kto má z toho úžitok?

 

Ako meriame produktivitu v dobe práce z domu?

 

Ako technológia ovplyvnila našu prácu (lebo definitívne ju neuľahčila)?

 

Potreba regulácie sa objavuje v prezentáciách všetkých hostí a je jednou z vecí, ktorú by sme mali prediskutovať, paralelne s prácou z domu ako symbolom prekarity, umeleckou prácou a feminizovanou prácou.

 

 

Autonómia a sloboda v čase a priestore

Silvio Lorusso: Začal by som stručnou kontextualizáciou diela skrz svoju knihu, ktorá v r. 2019 vyšla pod názvom Enteprecariat, V zmienenej knihe ide o to, ako veľmi sa podnikanie ako ideológia vyvíjala v čase. Na začiatku storočia Joseph Schumpeter, rakúsky ekonóm, hovoril o podnikateľoch ako o hrdinoch - o jednotlivcoch čeliacich rizikám bez strachu, so schopnosťou vysporiadať sa so zmenami. Schumpeter sa však takisto zmienil, že podnikanie nie je pre masy, ale pre malú elitu, ešte menšiu než elitu vynálezcov a takzvaných inovátorov.

 

Ak sa presunieme o niekoľko rokov dopredu, guru manažmentu Peter Drucker, otočil tento postulát svojím tvrdením, že naplnená ekonomika by sa mala stať ekonomikou podnikateľov a inovátorov. Túto pyramídu elity a masy teda otočil naopak. Aké vlastnosti zahŕňa masové podnikanie a podnikatelia? Ide najmä o zvyk flexibility, takzvaného celoživotného vzdelávania a prijatia zmeny ako normálnej, pre inštitúcie i jednotlivcov.

 

Pomerne nedávno, Reid Hoffman, spoluzakladateľ LinkedInu, toto nastavenie podnikateľa istým spôsobom naturalizuje s tvrdením „V poriadku, každá ľudská bytosť je podnikateľom.” Pravdaže, tento naratív má aj svoju temnejšiu stránku, ktorá súvisí s faktom osobnej zodpovednosti, učinenia zodpovedným za aktuálny stav. Ak je každý podnikateľom, každý má svoju vlastnú zodpovednosť sa udržať nad vodou. Odtiaľto pochádza slogan na obálke mojej knihy Enteprecariat - Všetci sme podnikatelia. Nikto nie je v bezpečí.

 

Samozrejme, nemožno ísť proti podnikaniu, lebo je to faktická prax v súčasnej spoločnosti. Toto je teda veľmi základná definícia podnikania: „aktivita naštartovania obchodu, prijatia finančného rizika v nádeji na zisk.” Ide o silné zovšeobecnenie v zmysle, že aj písanie knihy môže byť vnímané ako forma finančného a časového risku, je aj nádej predaja či zisku symbolického kapitálu spojeného s predajom.

 

Čo je nové a zásadný posun v tomto uvažovaní, je systém hodnoty, ktorý vyplýva z tejto praxe a má veľa dočinenia s predstavou slobody a autonómie. Myšlienka samého seba ako vlastného šéfa (a je na osobnom zvážení, do akej miery) je slobodou a sloboda je negatívnou predstavou slobody. Čiže byť slobodným od vyrušení, nepríjemností, od vlastného cieľa. Fakticky je to začiatkom vnímania druhých ľudí ako prekážok.

 

Jeden humoristický účet na Instagrame to zhrnul nasledovne: „OK, v poriadku, prestal som pracovať pre Neho, šéfa a teraz mám množstvo o to menších šéfov.” To znie ako realita mnohých freelancerov, že?

Po publikovaní knihy som túto falošnú autonómiu začal nazývať Fauxtonomy, princíp som si vypožičal zo slova Fauxtomation - falošná automatizácia - obidve fungujú na papieri, ale nie v reálnom živote, že?
 

V knihe sa dotýkam dvoch dimenzií života, konkrétne času a priestoru. Na tomto mieste by som chcel priblížiť, ako predstava autonómie hrá rolu predovšetkým v produktivite a v spôsoboch jej regulácie. Sledujem množstvo softvéru, browserových aplikácií, plug-inov atď. na riadenie a zvýšenie produktivity. Väčšina z nich sú do istej miery represívne a takisto geniálne - ako napríklad Productivity Owl, ktorá identifikuje tab browsera, v ktorom prokrastinujete a po istom čase ho zavrie, alebo Isolator, ktorý rozmaže a stmaví všetko, čo sa nachádza v inom okne, inšpirovaný pôvodným Isolatorom Huga Gernsbacka. Opäť môžeme pozorovať myšlienku autonómie ako izolácie od ostatných, slobodu robiť niečo, čo treba spraviť v najrozbitejšej podobe, autonomizujúcej podobe.

Samozrejme, najväčším nepriateľom týchto nástrojov je prokrastinácia, ktorú možno rozčleniť podľa týchto troch vlastností: kontraproduktívnosť, zbytočnosť, oneskorenie. Sú to samozrejme relatívne kategórie a vlastnosti prokrastinácie, tak možno začať uvažovať o celom vlastnom živote ako kontraproduktívnom, zbytočnom a založenom na oneskorení. Je prechádzka formou prokrastinácie? Je spánok formou prokrastinácie? Tento smer uvažovania bol intuitívne pochopený už dávnejšie, napríklad Adorno hovoril o voľnom čase ako o „tieňovom pokračovaní práce.”
 

Druhá strana času a kontroly, času podnikavosti, je to, čo umelkyňa a esejistka Hito Steyerl nazýva „junktime” - „čas, ktorý je rozbitý, zničený, nespojitý, nekoncentrovaný a bežiaci na viacerých paralelných koľajach.” Myslím, že je to perfektná definícia temporality, ktorú žijeme.

Ako sa falošná predstava kontroly času spája s priestorom? V knihe som sa zaoberal kategóriou digitálneho nomáda, ktorý môže byť definovaný mnohými spôsobmi, ale je to vlastne pracovník, ktorý cestuje. Je to trochu obscénna definícia, nie? Vieme, že v dnešnej dobe máme nomadizmus nanútený, takže použitie tohto slova je trochu zvláštne, je však už dostatočne spopularizované. Nicola Bozzi začal o tom písať a vlastnosť, ktorú pri digitálnom nomádovi zdôraznil, je jeho konštantné internetové pripojenie. Digitálny nomád bol teda forsírovaný mnohými online službami.

 

Jeho pôvod však môžeme istým spôsobom vysledovať ku provokatívnemu projektu rakúskeho architekta Hansa Holleina Mobiles Büro z r. 1969, ktorý dodnes považujem za udivujúci. Na obrázku je architekt v bubline. Má telefón na hovory s klientmi, tabuľu na kreslenie. Malo to byť nafilmované pre televíziu s cieľom ukázať dynamizmus a slobodu. Architekt príde na letisko súkromným lietadlom - myšlienka túlania sa svetom.

 

Čo však vidíme dnes s pandémiou v mysli je druh depresívneho pocitu sebaizolácie, neviditeľnú klietku. Tento projekt už v 60. rokoch vnášal do popredia napätie medzi reálnou a fiktívnou autonómiou. Vidíme, že architekt je prepojený káblami a pumpou, ktorá pumpuje vzduch a samozrejme s telefónom.

 

Zmysel domova
Digitálny nomád je odvrátenou stranou ľudí, ktorí zostávajú pracovať doma. Aké vlastnosti a kategórie sa dostávajú do popredia, keď hovoríme o práci z domu? Vidím dva aspekty - schopnosť a nutnosť delegovať prácu, preto vidíme množstvo spoločností a systémov, ktorými hľadáme iných ľudí, aby pracovali pre nás.
Napríklad donáška potravín do domu. Vidíme polarizáciu spoločnosti medzi tými, ktorí outsourcujú a ľuďmi, ktorí sú outsourcovaní. Pandémia prináša toto do popredia a samozrejme, delegovanie práce znamená aj nutnosť jej dohľadu, čiže určitá úroveň monitorovania sa stáva inherentná systému delegovania.

 

Knihe Gianlucu Didinu Essere Senza Casa som bol veľmi rád: hovorí o tom, ako domov prestáva byť miestom uvítania, ústretovým, príjemným miestom. Je za tým niekoľko príčin. Po prvé, domov prestáva mať v sebe pocit domova. Funguje ako nocľaháreň, kancelária, sklad.

 

Nevytvára zmysel, najmä ak je dočasným: je nezmyselnou kombináciou nábytku, alebo je aspoň tak vnímaný mnohými ľuďmi. Nie je to iba priestor, ale aj časová konfigurácia a to je zásadné a možno aj evidentné: je štrukturovaný okolo poloverejnej aktivity práce, viď trend workstationov. Neochraňuje pred produktívnou ani reproduktívnou prácou, ako sme mohli vidieť v BBC klipe. Nie je to novým fenoménom - stáva sa viditeľným, ale bolo to tak vždy, najmä pre ženy. Zásadným bodom je, že jeho časový rozmer, časovosť a dočasnosť domu, prevažuje nad jeho priestorovou dimenziou. Koniec pracovnej zmluvy, zmena práce, všetky symbolizované v IKEA nábytku. Takisto odráža implóziu tradičnej sociálnej organizácie rodiny. V mnohých prípadoch dom už nie je ochranou, nie je už viac vnútrajškom. Nelíši sa od vonkajška v žiadnom zmysle. Podobá sa na vozidlo, ktoré sa nehýbe. Neponúka diskontinuitu od diskontinuity sveta. Vonkajší svet je nespojitý, chaotický. Domov sa stáva súčasťou tejto nespojitosti a chaosu. My sa však potrebujeme odpojiť od nespojitosti, aby sme vedeli vytvoriť zmysel pre nás, ktorý je nutný na vytvorenie vedomia o sebe. Nevyzerá to tak, že pojem domova nám dokáže byť ochranou, aby sme si ho mohli vytvoriť.

 

 

Raj teleworkingu

Martina Šimkovičová: Pred pandémiou koronavírusu množstvo zamestnávateľov ponúkalo zamestnancom prácu z domu ako výhodu: výhodu pohodlia domova, absencie pendlovania a teda možnosť použiť čas, ktorý by inak bol rezervovaný na dochádzanie do práce, pre svoje blaho alebo záľubu. Práca z domu v lockdowne, najmä v prvej vlne pandémie, sa ukázala byť situáciou veľmi odlišnou od výhodnej. Považovala by som ju za situáciu priam anachronickú. Hovoríme zrazu o rodinnej konštelácii spred industriálnej revolúcie: o jadrovej rodine, všetci doma spolu, v niektorých prípadoch nepretržite, bez výhod školskej dochádzky, bez výhody inštitucionalizovanej starostlivosti o dieťa, avšak bez výhod širšej rodiny, pretože rozšírená rodina je vnímaná ako riziková skupina alebo bez výhod nedostatočne platených opatrujúcich.

 

V tom istom čase množstvo rodín, či skôr domácností, čo je presnejším pomenovaním, zažíva postindustriálne pracovné nastavenie. Hovoríme o práci, ktorá prebieha prostredníctvom počítača. Je nehmotným, abstraktným a nedotknuteľným pracovným zaťažením, ktoré je potrebné spracovať pomocou strojov s akustickými a vizuálnymi vnemami, pozostávajúcimi z úloh a rozhovorov.

 

Samozrejme, sociálna interakcia a tímová práca sa tiež zredukovali na vizuálne a zvukové vnemy. Sociálne dianie sa teda zmenilo na pozorovateľsku, ba až voyeuristickú činnosť na sociálnych sieťach, na čo poskytovatelia služieb sociálnej siete reagovali veľmi rýchlo.

 

Pandemické usporiadanie domácej kancelárie odhaľuje odcudzenie práce od života tromi spôsobmi: z hľadiska obsahu, z hľadiska časovej organizácie a z hľadiska zapojenia iných členov domácnosti. Posledná ilúzia rozdelenia medzi pracovným a súkromným životom spojená s ich príslušnými miestami konania sa zrútili. Už predtým sme mali možnosť telefón vypnúť e-mailové oznámenia a úlohy z práce, ale teraz sa digitálne projekcie našich šéfov, manažéro a kolegov vpili priamo do domácnosti.

 

Keď hovoríme o domácej kancelárii ako o výhode, nemôžeme nespomenúť, že išlo o opatrenie na zaistenie určitej bezpečnosti pre ľudí, s cieľom znížiť sociálnu interakciu a tým aj šírenie vírusu. Nemali by sme na to zabúdať, ak hovoríme o jeho negatívach. Stále to však bola výhoda pre menšiu časť populácie, ktorá, keď hovorím o Slovensku, bola dostupná iba cca 36% populácie, väčšinou na voľnej nohe s vysokoškolským vzdelaním s vysokou úrovňou znalostí pracujúcou vo väčších mestách. Aj keď je to možnosť ochrany pre ľudí, zostáva stále privilégiom pre hŕstku, vzhľadom na charakter a spôsob výroby. Niekdajšia možnosť práce z domu sa zmenila z blyštivej výhody na povinnosť, z ktorej množstvo ľudí začalo zdieľať negatívne skúsenosti na sociálnych platformách, najmä pri súčasných opatrovateľských povinnostiach. Mnohí svedčili o páde vyváženého systému, v ktorom prejavilo inštitucionalizované vzdelávanie skôr ako reálne odkladisko detí, než ako niečo súvisiace s každodenným životom.
 

K tomuto obrázku sa zatiaľ neprihlásil autor: nejde o skutočne existujúci objekt hracej sady Fisher Price, je to skôr maketa, ktorá komentuje situáciu. Vidíme tu veľmi zaneprázdnené dieťa pri počítači a pod stolom bábiku plačúceho bábätka, dve prázdne fľaše vína, čipsy - všetko, čo treba ukázať ostatným generáciám. Takto vyzerá produktivita. Takto vyzerá dôležitá práca.

 

Nové otázky, nové výzvy

Šárka Homfray: Základné princípy, o ktorých budem hovoriť, sa týkajú zamestnancov. Nie sú na voľnej nohe, nie sú živnostníkmi, majú to, čo by sme mohli nazvať „klasickou prácou“ resp. „tradičným zamestnaním“. Najväčšou zmenou v časoch pandémie bola ich kancelária, ktorá sa presťahovala do ich domovov. A hoci to bola jediná zmena, bola významnou, pretože sa tým trochu posunulo naše vnímanie pracovných opatrení a tiež to mierne ovplyvňuje vnímanie našich šéfov ohľadom našej práce a vzťahu k nej. Obe strany by si mali pamätať, že práca z domu je stále práca. Nie ste na dovolenke, ale nie ste ani na voľnej nohe. Platia viacmenej všetky pracovné predpisy. To by mohla byť dobrá vec i zlá vec, alebo, aby sme nehovorili v tak nabitých pojmoch, užitočná i flexibilná a tiež to tak byť nemusí.

 

Máte stanovený určitý pracovný čas a systém, v ktorom váš šéf dáva úlohy, ktoré majú byť vykonané, spôsob ich kontroly, spôsob doručenia výsledkov a ich ohodnotenia. Môžete mať aj dovolenku, či ísť na PN - to všetko sa nezmenilo tým, že ste prešli z kancelárie domov.

 

Jednou z otázok, ktoré mi často boli položené, je „Kto mi platí za kreslo? Nemal som pôvodne pracovať z domu, môj zamestnávateľ povedal, že teraz máme pracovať z domu všetci, ale nemám kanceláriu, nemám ani pracovný stôl. Všetko, čo mám, je kuchynský stôl.” Teraz, v štandardných časoch, právne predpisy očakávajú, že ak budete súhlasiť so zamestnávateľom, že idete pracovať z domu, on je zodpovedný za zariadenie pracovnej kancelárie.

To zvyčajne znamená, že si kúpite poriadnu kancelársku stoličku, druh pracovného stola a zamestnávateľ by mal prispieť či tento náklad úplne preplatiť. Mal by tam byť určitý príspevok na čokoľvek, čo práve používate - čo je zvyčajne internetové pripojenie, môže to byť váš telefónny paušál či elektrina. To zákon očakáva. Žijeme však v časoch pandémie, zrazu si uvedomíme, že v jednom okamihu množstvo ľudí, to boli desiatky alebo stovky, ba dokonca tisíce pracovných pozícií, ktoré sa presťahoval domov a predpokladalo sa, že ide iba o dočasné riešenie. Údaje ukazujú, že skutočnosti to dočasné aj bolo: kým v apríli (2020) iba 55% zamestnancov v Českej republike denne dochádzalo za prácou, toto percento šlo vyššie v lete. Na začiatku októbra, keď bola takzvaná druhá vlna už na ceste a zamestnávateľom bolo odporúčané, aby nechali ľudí opäť doma, bolo tu stále 80% ľudí, ktorí dochádzali za prácou. Znamená to, podľa jarných skúseností, že veľa zamestnávateľov akosi nechcelo, aby sa to opäť stalo.Jedným z dôvodov bola nedostatočná kapacita zabezpečiť riadne kancelárie a znášať náklady a znášať ich okamžite a dočasne. Takže musím povedať niečo, čo sa z právneho hľadiska neočakáva a nemá jednoznačnú odpoveď: „Ale musíš to urobiť.“ Pretože ak pozícia bola veľmi silno postavená na kompenzácii nákladov na presun do domácej kancelárie, potom by pravdepodobne veľmi málo zamestnanci pracovalo z domu - ešte oveľa menej ako v skutočnosti - pretože zamestnávatelia by si to jednoducho nemohli dovoliť.

 

Druhá otázka, ktorú dostávam veľmi často, sa týka pracovnej doby. V predchádzajúcej prezentácii sa vyskytla sťažnosť, že aj keď prepínate medzi starostlivosťou o deti a prácou, môžete stráviť iba polovicu svojho zvyčajného času prácou, a to sa javí ako absolútny praktický, ako aj právny problém. Pracovné právo predpokladá, že budete pracovať alebo nebudete pracovať. Ak máte, napríklad zodpovednosť za starostlivosť o deti a škola je zatvorená, buď môžete pracovať z domu a potom musíte zosúladiť obidve aktivity, alebo môžete ísť na ošetrovateľský príspevok, dostanete 60% z platu a v zásade nie ste povinní pracovať. Skutočná kombinácia flexibilného prepínania medzi týmito dvoma usporiadaniami však neexistuje, že by ste pracovali 60% -70% svojho obvyklého pracovného času za ten istý plat a kompenzovali to neskôr. Zákon túto situáciu jednoducho nepozná.

 

 

„Máte všetko, čo treba na prácu z domu?“
Možno je to trochu prekvapivé klásť takúto otázku zamestnávateľovi či zamestnancovi.

Nie všetky povolania sú vhodné na vykonávanie z domu, a nie všetci ľudia sa hodia na prácu z domu. Niektoré elementy sú samozrejmé, ako napríklad kontrola nad rozptýlením, plánovanie času, kontrola úloh po sebe. Čo je však touto otázkou skutočne myslené, je praktický problém:len málo ľudí má skutočne doma infraštruktúru, ktorú potrebujú na výkon svojej práce.

Na rozdiel od Talianska predpokladám, kde je, predpokladám, dnes čoraz viac možné nežiť vo veľkom

meste len kvôli prác, výskum potvrdzuje, že väčšina českých pracovných pozícií schopných adaptácie na home office bola stále sústredená vo veľkých mestách.

A aj teraz, ak prepnete na prácu z domu, môžete mať konkrétne problémy s pripojením k internetu. Česká republika vôbec nemá dobrú internetovú infraštruktúru, existuje napríklad veľa regiónov, kde pripojenie nestačí na Zoom. Môže to byť v poriadku na odosielanie e-mailov, ale nie na uskutočňovanie videokonferencií, čo je niečo, čo zjavne obmedzuje možnosti.
 

Digitálna exklúzia a digitálna priepasť

Rovnováha medzi pracovným a súkromným životom predstavuje v súčasnosti úplne odlišný súbor problémov. Čokoľvek sme si o tom predtým mysleli, sa drasticky zmenilo zatvorením škôl, škôlok a jaslí. Teraz si uvedomujeme, že rovnováha medzi pracovným a súkromným životom je mimoriadne neistá vec,

aj keď si myslíme, že to máme, môžeme to na druhý deň akosi vyhodiť z okna a ten úder zasahuje ženy ťažšie než mužov. Ak to vlády a nariadenia nereflektujú, môže to priniesť zvýšenie nezamestnanosti a iných problémov a spôsobiť neisté postavenie žien na trhu práce.

 

- - -

 

O hosťoch
Silvio Lorusso sa vo svojich aktivitách zameriava na kultúry a rétorické režimy zakomponované do techno-sociálnych systémov. Jeho prax kombinuje rôzne médiá ako video, web, umeleckú publikáciu, inštalácie, prednášky. Táto aktivita je ďalej stimulovaná písaním esejí, výstavami a organizovaním verejných programov. V roku 2018 vydal svoju prvú knihu s názvom Entreprecariat (anglicky Onomatopee; taliansky Krisis). Silvio Lorusso je výskumníkom na Inštitúte sieťových kultúr v Amsterdame, kreatívnym lektorom kódovania na Kráľovskej akadémii umenia v Den Haagu a školiteľom v dizajnovom oddelení Sandbergovho inštitútu. Je členom Varia, Centra pre každodenné technológie, ako aj súčasťou redakčnej rady talianskeho časopisu o grafickom dizajne Progetto Grafico. Jeho práce boli prezentované okrem iných miest v MaXXI v Ríme; Transmediale, Berlín; Galéria fotografov, Londýn; Kunsthalle Wien. Jeho tvorba sa objavila v niekoľkých časopisoch a publikáciách, napríklad Volume, Real Life Magazine, Not, Modes of Criticism.
 

Šárka Homfray je právnička, odborárka a feministka. Tieto tri perspektívy formujú jej prácu v oblasti praktického uplatňovania práva, výskumu a žurnalistiky. V roku 2020 študovala dopady pandémie na rodovú rovnosť, najmä pokiaľ ide o český trh práce. Jej predchádzajúca práca obsahuje analýzu neistých pracovných podmienok, rozdiely v odmeňovaní žien a mužov a ich dôvody alebo rôzne efekty práce na diaľku.

Martina Šimkovičová je fotografka a vizuálna umelkyňa. Zaoberá sa problematikou práce, produktivity a rovnováhy medzi pracovným a súkromným životom (Diagrams of productivity, Laborwave), predstavenou na výstave Multiple Singularities vo Viedni v priestore xhibit v r. 2020. Neoddeliteľnou súčasťou jej aktivít je reflexia mediálnej praxe, či už samostatne (semináre Zlatý vek zátišia - instagramové stratégie - VŠVU 2019) alebo v rámci Roboty - Centra pre pokročilé štúdiá (Home Office: The Work-Work Balance na konferencii rA/Upture: xenofuturities / specters / anachrony 10/2020) .

 

Jelena Micić (moderácia) je umelkyňa aktívna vo Viedni. Po absolvovaní magisterského štúdia filozofie a škandinávskej filológie na univerzite v Belehrade vyštudovala viedenskú Akadémiu výtvarných umení. Jej prácou je aj kurátorstvo a publikovanie. V roku 2020 uskutočnila prehliadku verejného priestoru PUBLIC LABOR-PUBLIC WORKS a v roku 2019 viedla otvorenú pracovnú skupinu I KNOW I CARE o problematike reprodukčnej práce žien v historickom období Červenej Viedne. Pracovala na Pay the Artist Now! kampani IG Bildende Kunst vo Viedni. Zakladateľka neformálnej skupiny UMETNIK*.

 

Podujatie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia, hlavný partner projektu.

 

O organizátorovi

Robota - Centrum pre pokročilé štúdiá skúma, ako technológia formuje spoločnosť a ako mení samotnú podstatu bytia človekom. Rozsah výskumu zahŕňa medzi iným algoritmické riadenie, automatizáciu, umelú inteligenciu, ideu prírody a čo predstavuje v súčasnosti, otázku práce, tvorivosti a voľného času. Myslíme si, že technologické zmeny majú dnes zásadný vplyv na jednotlivcov a spoločnosť a že je potrebné analyzovať jej pozitívne aj negatívne dôsledky.

 

Robota je aktívna na lokálnej a medzinárodnej úrovni:

 

V r. 2018 zorganizovala Technopolitics Salon viedenskej skupiny Technopolitics (tranzit.sk). V r. 2019 pripravila sériu prednášok o umení a technológii v súčasnej spoločnosti Artificial Entanglement. V r. 2020 vystúpila na festivale Uroboros v Prahe (Kristian Lukić: Antichrist workshop) a na konferencii rA/Upture: xenofuturities_specters_anachrony organizovanou skupinou Ado/aptive vo Viedni.V tom istom roku prebehla aj skupinová výstava Human Sovereignty (Ľudská suverenita v Pistoriho Paláci s medzinárodnou aj lokálnou účasťou, ktorej hlavnou témou bola prebiehajúca automatizácia a s tým spojené prehodnocovanie toho, čo znamená byť v dnešnej dobe človekom. Diskusia Network Federations vedená s výraznými aktérmi slovenskej scény nových médií, hľadala perspektívy na otázku, ako veľmi sú zásadné rozdiely medzi skúsenosťou digitálnych médií spred dvoch desaťročí a dnes. V r. 2021 odprezentuje Kristian Lukić esej a prednášky Technocolonialism - o hegemonickom boji s technológiou.