(mikro)teritóriá nekonečna predstavujú tvorbu Eriky Szőke a Michaely Šuranskej. Už samotný názov napovedá princíp, ktorý sa stal základným kameňom kurátorskej koncepcie. Výstava stavia na podobných pohľadoch autoriek pretavujúcich vlastné vnímanie reality do ich tvorby, čím pozýva diváka taktiež vnímať jednotlivé presahy touto optikou. Hlavným východiskovým bodom sa stáva vzťah mikro a makro sveta. Prezentované diela tak tvoria priestor pre dialóg „malých”, lokálnych, často osobných javov s tými človeka presahujúcimi v podobe kozmických štruktúr. Princíp podobnosti, založený na vnímaní opakujúcich sa vzorcov medzi malým a veľkým, tak vytvára priestor na premýšľanie o ich vzájomnom pôsobení.
Zatiaľ čo Erika Szőke siaha po pozorovaní fragmentov územia so snahou o zachytenie ich štruktúr, ktoré často ostávajú človekom nepovšimnuté, Michaela Šuranská sa sústredí na skúmanie vrstevnatosti priestoru a pamäť miesta. Obe autorky využívajú na zvizualizovanie svojich prístupov odlišné médiá. Na základe toho výstavu tvoria priestorové maľby Šuranskej doplnené videom a hlinenými objektmi, v priamom dialógu s experimentálnymi fotografiami a pohyblivým objektom Eriky Szőke.
V tomto prípade však nemožno hovoriť o jednoznačnom naratíve, ani o tematike výstavy, ktorú by obe autorky svojou tvorbou rovnako reflektovali. Práve naopak, (mikro)teritóriá nekonečna vytvárajú priestor, v ktorom dva odlišné autorské prístupy komunikujú na základe podobného uvažovania o priestore. Simultánnosť naznačuje aj samotné usporiadanie diel v priestore. Keďže výstava sa sústredí na prízemí a v podzemí galérie, diela autoriek nie sú nainštalované oddelene. Práve naopak, stojac oproti sebe narúšajú očakávané chronologické smerovanie. Okrem kurátorského textu je návštevníkovi ponúknutá aj mapa navigujúca zamýšľané putovanie výstavou. Avšak obrátená kurátorská koncepcia Marianny Brinzovej, ktorou hovorí, že dôležitejší je pohľad na vec než pozorovaná vec samotná, prináša zaujímavý zvrat v nazeraní na výstavu. Percipient poučený kurátorským textom sa tak pohybuje po výstave nelineárne naprieč rôznymi vrstvami naratívov. Výstava núti diváka spomaliť, vrátiť sa a znova pokračovať, klásť si otázky vlastného postavenia v rámci týchto opakujúcich sa štruktúr.
Zamýšľaný koncept výstavy sa však úplne sprítomňuje až v konfrontácii diváka s kurátorským textom, bez ktorého zostávajú vzájomné prepojenia otvorenejšie. Na jednej strane tento okamih podčiarkuje dôležitosť sprievodného slova, bez ktorého by mohla výstava pôsobiť menej čitateľne. Na strane druhej však vytvára priestor pre kontempláciu a hľadanie hlbších asociácií medzi dielami.
Žijeme v priestoroch, ktoré nás vyťahujú samých zo seba, v priestoroch, ktoré sa stávajú stretom rôznych časov, súčasnosti a histórie. Priestor, v ktorom existujeme je sám o sebe heterogénnym priestorom. Výstava (mikro)teritóriá nekonečna v Staromestskej galérii Zichy toto časopriestorové pnutie vymedzuje.
