Absenciu kurátora výstavy v tomto prípade vyvažuje sebestačnosť autorskej skupiny v inštalačnej praxi. Médium fotografie ako základný substrát preniká do priestorových inštalácií, videa, objektov a environmentov a výstava ako celok pôsobí vzdušne.
Zachovať, či podvracať status quo
Pre každý sociálny celok platí, že zachovanie statusu quo je do istej miery stabilizačným prvkom. Deje sa tak v záujme držiteľov moci, keďže každá zmena by mohla ohroziť ich mocenskú pozíciu. Keď zotrváme v dlhodobom udržiavaní stereotypov, systém sa stane rezistentným voči každej snahe o jeho transformáciu. Aj napriek tomu, že sme posledné krátke obdobie svedkami extrémne rýchlych spoločenských premien, zatiaľ sa zdá, že dlhodobý patologický stereotyp viac utužujú, než by nás z neho mali vymaniť.
Diela vo výstave Cheating the status quo. vytvárajú nekomfortne pravdivú mozaiku zacyklených stereotypov. Všetko sa do nás zapisuje už od prenatálneho veku. Kto však z akýchkoľvek dôvodov nemal možnosť vyrastať vo vlastnej rodine, je odkázaný na rôzne experimenty a improvizácie výchovy a prípravy na život. Kristína Seidlová sa vo fotografickej sérii Vychovávať a vzdelávať: je možné demokraticky užívať architektonický priestor? venuje úlohe architektúry detských domovov a diagnostických centier a iných výchovných zariadení, ktoré systematicky nefungujú. Autorka vychádza z obdobia reformy školstva v 60. rokoch 20. storočia. Na základe typických architektonických prvkov polemizuje o význame slobody a dozoru vo výchove, vzdelávaní, ale aj v bežnom detskom prežívaní. Vedeli ste, že do detských domovov neustále prijímajú „profesionálnych rodičov“? Stačí, aby bol sociálny pracovník bezúhonný a zdravotne spôsobilý. Nad ostatnými kritériami sa privrú oči.
Aká je miera úspešnosti angažovanej fotografie vo vizuálnej džungli?
Zatvárame oči aj pred tým, o čom sa síce hovorí, no bolestná podstata zostáva za zatvorenými dverami bytu. Barbora Podola ide s kožou na trh, prináša príbeh vlastnej matky, ktorá dlhé roky ticho trpela domáce násilie. Autorka cieľavedome zhotovila vizuálne nápadnú kampaň, ktorá je konštrukčne navrhnutá do verejného priestoru. Známe tváre z divadla a obrazovky reagujú na osobný príbeh autorky a jej matky. Herci sa stávajú „značkou kampane“. Fotografická séria s názvom Strhnime oponu násilia bude výrazne zasahovať do mestskej vizuálnej džungle. Otázne je, či formát reklamného vizuálu, voči ktorému môže byť bežný spotrebiteľ už znecitlivený, prinesie úspech (ak je takýto merateľný ukazovateľ vôbec reálny).
„Povinnou jazdou“ takmer každého študenta pri objavovaní self-awareness je uvedomovanie si staroby (prevažne) u rodinných príslušníkov. Fotografický cyklus Natálie Dominikovej Izolácia zachytáva intimitu domáceho prostredia v byte č. 12. Rozprávať o starobe je všeobecne nepopulárne, pretože súvisí s blížiacim sa koncom života. Dominiková si všíma detaily staroby, viaceré aspekty samoty a sťažené podmienky zdravej socializácie.
„Fotografia je vulgárna závislosť, ktorá sa zmocňuje celého ľudstva.“ Thomas Bernhard
Súbor piatich diel s názvom Meta Fotografia Piotra Gasku tvorí v expozícii rozsiahlejší environment, v ktorom autor rozoberá postavenie fotografie z rôznych perspektív (kapitalizácia, privlastňovanie, nadprodukcia). V kontexte vyššie spomenutých diel sa na hlbšie zamyslenie ponúka otázka, akú moc má (angažovaná) fotografia. Môže jej odkaz vôbec zarezonovať natoľko, aby v anestetizovanej spoločnosti presýtenej vizuálnym obrazom dokázala vyvolať precitnutie či dokonca pohnúť davmi? Rečnícku otázku si kladie autor v časti inštalácie, ktorú tvorí kreslo, deka s digitálnou potlačou, hrnček a darčekový predmet v podobe sklenenej gule či guľôčkové pero. Všetky objekty majú povahu reklamných predmetov s cieľom osloviť široké publikum. Namiesto reklamy sú predmety potlačené tragicky známou fotografiou tela mŕtveho kurdského chlapca, ktorého more vyplavilo na breh Turecka v roku 2015 počas utečeneckej krízy. Gaskova inštalácia sa stáva otázkou i odpoveďou zároveň.
Matúš Kuchta v inštalácii Universe is your Script zapája diváka do frustrujúcej hry s prekrývaním digitálneho obrazu na printe skombinovaným s hrou so sklenenými guľôčkami. Autor kladie intenzívny dôraz na interaktívnu zložku diela, divákovi však môže unikať podstata, aký typ vzťahu vytvára insomnia, vesmír, Venuša či mikroskopická zväčšenina makového zrniečka.
.jpg)
Last but not least. Stereotypný kruh sa uzatvára
Marcel Korec sa okrem fotografie dlhodobo venuje aj presahom do objektu, videa a iných médií. S humorom a zároveň nekompromisne kriticky dokáže komentovať spoločenské dianie. Interterrestrial Cerebrum je rozsiahlou a konštrukčne náročnou inštaláciou, ktorá čiastočne mení dispozičný plán výstavných priestorov Domu umenia. Korec vytvára vrstevnatý myšlienkový konštrukt, pričom vychádza z úvahy o postfaktuálnej dobe, masovom šírení dezinformácií a deepfake videách. Do interakcie s divákom zapája rôzne bizarné objekty, ako vojenskú brigadírku, hovoriaci Jánošíkov/Kočnerov klobúk či zakrivené zrkadlá. Predkladá tiež zaručené dôkazy o UFO s mapou najčastejšieho výskytu na území Slovenskej republiky. V inštalácii sa divák uzatvára do privátnej kóje/bubliny, ničím nerušený okrem 6G siete, na ktorú je upozornený ešte pred vstupom. Až neskôr zisťuje, že jeho pohyb sa vysiela realtime na webe. Zmieri sa s tým alebo to bude chcieť zmeniť? A postačí mu bezúhonnosť a zdravotná spôsobilosť?
