Polia sú číry minimalizmus

DCH: V rokoch 2003 až 2007 si absolvoval štúdium na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre (UKF), kde si diplomoval pod vedením Jozefa Bausa a Viliama Lovišku. Ako vyzeralo tvoje vysokoškolské štúdium?

TŽ: V tom období bola ešte na UKF v Nitre jednoodborová výtvarná. Mali sme iba všeobecný pedagogický základ a potom výtvarnú tvorbu, ktorá pozostávala z dvoch hlavných ateliérov, zo štyroch povinne voliteľných a štyroch voliteľných predmetov. Maľba a socha boli základné ateliéry a medzi povinne voliteľné patrili grafika, grafický dizajn, fotka, textil, intermédia a video. Nemali sme tam žiadne kombinácie odborov a celé štúdium sme sa venovali len čisto výtvarným ateliérom. To znamená, že keď už sa blížila diplomovka, tak sme si mali vybrať jeden, akýkoľvek ateliér a navyše aj profesora, s ktorým na nej budeme pracovať. Musel som teda prejsť všetkými ateliérmi a potom si z povinne voliteľných vybrať ten, ku ktorému najviac inklinujem. Z nich som si počas svojho štúdia najdlhšie ťahal grafiku a fotku.

DCH: Pracuješ na poli grafiky, ale tiež maľby. V čom sa tieto médiá pre teba prepájajú a v čom naopak rozchádzajú? Vznikajú obe samostatne, existujú autonómne alebo slúžia ako podklady pre seba navzájom?

TŽ: Definoval by som to inak. Ja už nerobím iba čisto maľbu a čisto grafiku. Tvorím aj sochu, intermédiá, pripájam k nim videá. Veľmi často fotím, pretože fotka slúži ako podklad mojich námetov, takže to beriem ako komplex. Keď dnes chystám výstavu, už ju viac neoddeľujem na čisto maľbu a čisto grafiku. Dalo by sa povedať, že v súčasnosti som skôr intermediálny umelec.DCH: Tvoje maľby sa vyznačujú veľmi výrazným, originálnym rukopisom, v ktorom sa, myslím, absolútne odráža tvoja prax s grafickými technikami. Dokonca v nich vnímam akúsi výšivku, resp. akoby stopy po tkanine. Pochádza aj odtiaľto tvoja inšpirácia?

TŽ: Keď som bol vo štvrtom ročníku na škole a vyberal si, kde budem končiť, tak mi môj pedagóg Jozef Baus povedal, že mám tvrdú, grafickú ruku a môj štýl nie je vhodný na maľbu. Ja som si však povedal, že chcem byť maliar a že na grafiku sa úplne necítim. Išiel som tvrdohlavo proti múru. Našťastie všetko dopadlo dobre. A z toho pramení skutočnosť, že sa v mojej maľbe nenachádza klasická uvoľnená maliarska škvrna, ale práve tá tvrdosť.
Čo sa týka toho, že moja tvorba môže evokovať tkaninu, resp. výšivku, to možno súvisí s mojou rodinnou históriou. Pochádza to ešte z môjho detstva, keď sme bývali u starých rodičov. Moja prababka bola výšivkárka, ktorá zažila Rakúsko-Uhorsko a v obci Trakovice kedysi existovala dielňa, kde sa robili výšivky práve pre dvor rakúsko-uhorskej monarchie. Neskôr moja babka robila výpisy týchto ornamentov a tie potom u seba skladovala. Možno to sú tie momenty, ktoré si človek podvedome uloží kdesi v hlave a ktoré po rokoch vyplávajú na povrch. Keď už som mal po vysokej škole, tak som sa téme slovenského ornamentu a figúre venoval asi 4 až 5 rokov (medzi rokmi 2005 a –2010, pozn. autorky). Nakoniec sa všetko, grafický rukopis a výšivky, mimovoľne prepojilo. Často som chodil po krajine, v ktorej vznikali skice akvarelom a tušom. Tu ma zase veľmi fascinovali tuše broskyňových záhrad a záhonov od van Gogha, a najmä jeho šrafúra. Pod týmto vplyvom som neskôr začal šrafovať krajinu s tušom a potom sa mimovoľne pridala farba, a tak postupne vznikali farebné vrstvy olejom na plátne, čo sa rokmi rozvíjalo do môjho súčasného výtvarného výrazu.DCH: Z tvojho portfólia je viditeľné, že tvoja staršia tvorba bola vyslovene figurálna a potom si sa presunul do akejsi abstraktnej geometrie, čo vnímam ako inšpiráciu alebo vplyv tvojho pedagóga Jozefa Bausa.

TŽ: Ku geometrii sa vraciam stále. Mal som dve série Interfields I. a Interfields II., v ktorých som chápal polia viac geometricky, ale nebolo to ponímané štýlom klasickej geometrickej abstrakcie, ale v ponímaní poľa abstrahovaného do geometrie. A áno, môj pedagóg Jozef Baus mal v skorších rokoch diela, v ktorých bola geometrická abstrakcia dosť výrazná.        
U mňa to tiež výrazne pramení z toho, že milujem a fascinuje ma minimalizmus a fascinuje ma. A to nielen ten, ktorý existoval v Amerike v 60. rokoch – obľubujem autorov Agnesa Martina a Roberta Rymana – ako základná formulka, ktorá sa prejavuje v maliarstve alebo grafike, ale hlavne ten súčasný kórejský minimalizmus – mám rád prúd Dansekhwa a autorov Lee Ufan a Park Seo-Bo. Paralely s mojou tvorbou by som teda hľadal skôr v ňom.

DCH: Charakteristickým motívom tvojej tvorby boli a stále sú polia. Z akého dôvodu si získali také silné miesto v tvojom portfóliu? Súvisí to s rovinatým prostredím tohto kraja, ktoré polia fakticky tvoria?

TŽ: Základ toho je, že toto prostredie poznám veľmi dobre. Od toho sa odvíja aj moja vnútorná filozofia projektovo a dlhodobo pracovať na niečom, čo môžem poznať do hĺbky. A najmä analyzovať to ďalej dopodrobna a vytvárať si vlastnú výtvarnú syntézu. Vychádza to z toho, že pochádzam z dediny, v ktorej nič iné okrem polí neexistuje. Môj brat pracuje v poľnohospodárstve, rovnako bol môj otec celý život agronóm. Celý život som v tom prostredí vyrastal a stále som o ňom počúval, zbieral o ňom informácie. Zároveň mám veľa kamarátov, ktorí pracujú v rôznych odvetviach poľnohospodárstva.
Keď už som sa vo svojej maľbe začal vyjadrovať linkou, tak som zistil, že nejaká tá plošnosť obrazu mi poskytuje vyjadrovaciu možnosť pre techniku, ktorou tvorím. Tento program som začal riešiť v rokoch 2011 až 2012/13 a odvtedy som sa dosť vyvinul najmä v technike, ktorá je už dnes veľmi náročná na modelovanie priestoru. Aj preto som začal s tým jednoduchším poľom, ktoré som potom skúšal formulovať čoraz zložitejšie. Zároveň to súvisí s tým, že milujem minimalizmus. Pole je fantastický minimalistický priestor, ktorý aj keď zobrazím naturalisticky, bude číry minimalizmus – horizont, čisté nebo a pole.DCH: Veľmi dôležitý námet, ktorý sa v tvojich prácach objavil boli „portréty“ osamelých, starých či zlomených stromov, resp. drevených torz. Najvýraznejšie sú v grafickom cykle s názvom Robinia z roku 2020. Čo je dôvodom výberu takýchto scén alebo námetov?

TŽ: Ja sa stále zaoberám v zásade tým istým a netreba chodiť veľmi ďaleko, pretože moje témy sú vždy úzko prepojené. Pole bolo už od čias rakúsko-uhorskej monarchie vždy geolokačne alebo pri pohľade z družice rozdelené na parcely. Buď sú rozdelené cestami, alebo remízkami (drevinový porast, pozn. red.), ktorých je podľa môjho názoru málo a mohlo by ich byť viac, čím narážam zas na environmentalistiku. Okrem polí teda mapujem aj spomínané remízky.
Cyklus Robinia zobrazuje staré agáty, ktoré míňam počas svojich ciest do práce. Je to rad 33 starých stromov, ktoré jedného času úplne orezali. Napokon som dokázal spraviť iba 12 grafík a to kvôli náročnosti techniky – lept kombinovaný s akvatintou. Doteraz sa tejto koncepcii venujem ako myšlienke polí, remízok, makrokozmu a mikrokozmu a vzťahmi medzi nimi. Nepristupujem k tomu vedecky, ale skôr vizuálne, no možno so zámerom pomôcť pri riešení tohto problému.

DCH: S témou remízok súvisia aj stromy-objekty, ktoré sú súčasťou projektu Defragmentation, ktorý stále trvá. Ako došlo k tomu, že si postupne prešiel z plochy do priestoru a objektu?

TŽ: Áno, je to projekt, ktorý trvá a ešte bude pokračovať. Stromy sa mi prvýkrát podarilo vytvoriť v roku 2022, a aj to je dôvod, prečo sa už dlhšie považujem za intermediálneho umelca. Celý projekt bol v roku 2023 potom prezentovaný v Galérii Pekelné sáně v Kroměříži. Pred niekoľkými rokmi som si začal variť vlastný papier, mixoval som si vlastnú papierovú hmotu, do ktorej som rýpal a vtláčal a tak som koncipoval svoje polia. Bola to vlastne analógia na moje maľované polia a po celý čas som rozmýšľal nad tým, ako tú hmotu dostať do priestoru. Experimentoval som cca 3 roky, skúšal rôzne prístupy a technológie a premýšľal nad tým, ako do nej odliať strom. Skúšal som to dovtedy, kým sa mi to nepodarilo – a navyše ekologickým spôsobom. Tieto objekty sú presne tie stromy zo spomínaných remízok. Chodím na tieto miesta, odtláčam ich do papierovej hmoty a z nej potom vymodelujem strom. Objekty sú súčasťou projektu Defragmentation v podsekcii stromy, kde hovorím: „Si strom a na strom sa obrátiš“, vychádzajúc z kresťanskej liturgie „Si popol a na popol sa obrátiš“. Totiž, najprv to bol strom, potom ho spílili, urobili celulózu a kartónové krabice, ktoré som pozbieral, hmotu som recykloval a z tejto hmoty som vytvoril celý kmeň – a kruh sa uzavrel.DCH: Ovplyvnil ťa v tomto smere aj tvoj pedagóg, sochár Viliam Loviška?

TŽ: Po skončení školy som štyri roky pracoval v jeho ateliéri Byzant na sochárskych veciach, ale  išlo čisto iba o práce v kameni a dreve, no nikdy som tam neodlieval. Nemôžem povedať, že by moja súčasná práca vychádzala od Viliama Lovišku, ale bola to pre mňa naozaj veľká škola v zmysle naučiť sa priestorovo a sochársky premýšľať.

DCH: Vznikajú tvoje diela na základe nejakého dlhšieho pobytu v plenéri, napríklad tak, že prespávaš na mieste, alebo si scenérie dokumentuješ a neskôr reprodukuješ?

TŽ: Je to dlhodobý a komplexný proces. Jedno z mojich hobby je horská cyklistika a keďže chodievam dvakrát týždenne na trail do Karpát, vždy prechádzam krížom cez polia a poľné cesty. V priestore polí a rovín som neustále, a za tú dobu, čo žijem tu v Špačinciach, som spoznal naozaj každý kút. Začalo to tým, že som najprv pozoroval priestor a potom som sa tam aj zámerne vracal, aby som ho nafotil. Neskôr som si vybral aj konkrétne miesta, ktoré už riešim koncepčne a pravidelne sa tam vraciam. Fotka je však len jedna časť problému. Všetky moje diela, ktoré vznikajú, sú z nudných priestorov (úsmev). Keď chodím po krajine a mapujem priestor, tak si vždy nájdem niečo, čomu sa chcem venovať. Takmer výhradne sa vybranej scéne venujem dlhodobo, vďaka čomu potom vzniká cyklus. Námet si síce vopred nafotím, ale kým si ho nenamodelujem v hlave, tak na ňom nezačnem pracovať. Pri mojej technike nie je čas ani priestor na omyly. Vďaka tomu už dnes viem, kedy a ktorou farbou začnem čiarkovať, aký pigment zvolím atď. Momentálne pracujem na minisérii Typo Chronology, ktorá zobrazuje banálnu scénu. Bolo by možno lepšie na tomto mieste stanovať, ale séria zobrazuje výseky v troch fázach dňa a za iných svetelných podmienok. Nie je to však také jednoduché, pretože sa na daný priestor musím viackrát ráno či poobede vracať, lebo mi tam napríklad momentálne svetlo nepasuje. Robím si preto pravidelné výjazdy.DCH: Všimla som si, že si sa v poslednej tvorbe začal venovať skôr záhrade. Zmenili sa motívy, štýl a tiež farebná paleta. S čím to súviselo?

TŽ: Existuje séria Violet Garden I. a Violet Garden II. Nie sú to série, ktoré by som robil dlhodobo, ide o už uzavreté minisérie, ktoré považujem skôr za odbočky. Prvá séria vznikla okolo roku 2020 počas pandémie, keď som nemohol chodiť ani do Karpát a okresy boli uzavreté. Zostali sme v domácom priestore, ktorý som len jednoducho mapoval. Zmenil sa mikrokozmos šírych polí a sústredil som sa na priestor záhrady, ktorý ma obklopuje ešte intímnejšie. V druhej sérii som robil výjavy z našej a rodičovskej záhrady, a tu ma zaujímalo mapovanie krásy prirodzeného, sedliackeho života a smrti. Venoval som sa v nej výjavom, ktoré poznáme z detstva – kvety, záhrada, sliepky, kohúty atď.DCH: Už takmer dvadsať rokov pôsobíš ako pedagóg na Škole umeleckého priemyslu v Hlohovci. Ako vnímaš túto prácu? Je pre teba naplňujúca a máš vôbec čas sa venovať aj svojej vlastnej tvorbe? Prepájajú sa u teba tieto dva svety?

TŽ: Áno, prepájajú a nadväzujú na seba, hoci nie sú úplne rovnaké. Pred pár rokmi som pociťoval ohromný pocit vyhorenia. Hlavným aspektom je pre mňa byť umelcom a v tom období som vyučoval celý týždeň. S vedením sme sa potom dohodli, že budem učiť iba tri dni a odvtedy je môj energetický level niekde úplne inde a prácu si viem lepšie rozdeliť. Po tom, čo sa vrátim z práce, idem hneď do ateliéru, kde strávim asi 5 hodín. Zvyšné dni strávim v ateliéri 14 hodín denne. Napríklad na sérii svojich 3 najväčších obrazov som pracoval dokopy celý jeden rok. Dnes mám už aj vlastnú paletu konkrétnych farebných pigmentov, s ktorými neustále pracujem. Taktiež si sám naťahujem a glejujem rámy pretože presne viem, čo potrebujem. K svojej práci pristupujem naozaj intenzívne a remeselne.

DCH: Aký máš dnes pocit, keď sa spätne pozeráš na svoju predošlú tvorbu? Kam si sa podľa teba posunul, čo sa zmenilo v tebe ako v človeku alebo v tvojej tvorbe?

TŽ: Určite by som vedel zhodnotiť, čo bol v mojej tvorbe krok vedľa. Ale skôr by som sa možno vyjadril k tomu, aké boli kedysi moje sny a ambície. Keby som sa dnes vrátil späť na vysokú školu s vedomím toho, čo sa mi do dnešných čias podarilo v zmysle tvorby a toho, kde sa mi podarilo vystavovať, tak by som tomu určite neveril. Zároveň je to však len malá časť z ambícií, ktoré mám momentálne. Moja najbližšia méta je výstava v Alšovej Jihočeskej Galerii, kde budem mať výstavu v októbri.  

DCH: A na záver, prezraď aké výstavy ťa okrem Alšovky v najbližšom období ešte čakajú.

TŽ: Už teraz mám naplánované výstavy až do roku 2026. Najbližšie ma čaká výstava s názvom Memento, ktorú otvárame už 27. marca 2025 v Petr Novotný Gallery v Prahe. V polovici januára roku 2026 ma potom čaká výstava v Chemistry Gallery Praha a do tretice v júli 2026 opäť Praha v Galerii Nová síň.

Február 2025, Trnava