Starí Číňania údajne zlomyseľne preklínali svojich nepriateľov bizarným želaním: „Bodaj by ste žili v zaujímavých časoch!“ Je to kliatba, ktorá sa v západnej spoločnosti ako cudzokrajný bonmot rozšírila v pohnutých medzivojnových rokoch (pričom kultúrnym priestorom koluje dodnes) a ktorá korelovala nielen s vtedajšími rapídne sa meniacimi politickými a spoločenskými pomermi, ktoré dovoľovala vtipne glosovať, ale i so záujmom o exotické orientálne krajiny, na ktoré bolo nazerané ako na mystické, tajomné a barbarské pendanty západnej civilizácie.

 

Dnes sa zdá, že opäť chápeme, akým prekliatím je život v zaujímavých časoch, najmä však v kontexte ambivalentného výkladu reality v tzv. post-truth ére zisťujeme, že nie je možné veriť všetkému, čo nám je predkladané. Túto skutočnosť nám pripomína názov 58. medzinárodného bienále výtvarného umenia v Benátkach, nesúci sa práve v duchu spomínaného výroku. Kurátor tohto ročníka, riaditeľ londýnskej Hayward Gallery Ralph Rugoff hneď druhým dychom upozorňuje na jeho fikcionalitu, ktorá ale nebránila jeho univerzálnemu rozšíreniu v kultúrnom i politickom priestore, prepájajúc ho s vtedajším nadšením pre orientalizmus (pričom netreba zabúdať že samotný pojem Orient je taktiež považovaný za myšlienkový konštrukt koloniálnej západnej civilizácie) ako aj s dnešným fenoménom fake news, rozširujúcim sa digitálnym priestorom.

 

Hoci táto už priam historická mystifikácia je len vzdialenou príbuznou dnešných hoaxov, výber tejto témy prepája prehliadku súčasného vizuálneho umenia oveľa pevnejšie s turbulentným svetom „za bránami umenia.“  

 

V roku 2017 už sme mali za sebou utečeneckú krízu a vzostup populizmu prakticky na všetkých politických frontoch, v európskom kontexte doznievali i dozvuky gréckej ekonomickej krízy. Témou 57. ročníka medzinárodného bienále výtvarného umenia sa vtedy stala VIVA, ARTE, VIVA, popisovaná ako „vášnivé zvolanie za umenie a status umelca,“ pričom v kontraste ku konfliktom a krízam stál umelec ako nositeľ ideí humanizmu. Cnostná myšlienka však vyvolávala skôr pocit defenzívy a stiahnutia sa pred problémami do bezpečného priestoru, najmä ak človek čítal o umení ako „poslednej bašte, záhrade kultivácie ponad a naprieč trendom a osobným záujmom.“(1)

 

Tohtoročná téma hlavnej výstavy otvára pomyselnú bránu tejto bašty (či slonovinovej veže?) a aspoň deklarovaným zámerom  priamejšie reaguje na problémy, ktoré sa za posledné dva roky neumenšili, ba práve naopak sa rozšírili, napr. o klimatickú krízu. Naratív výstavy sa zameral najmä na viacznačnosť pohľadov a optík, ako aj rôznych variánt „pravdy,“ manipulácií a alternatívnych faktov, ktoré sú zdrojom paralelných realít, existujúcich v rovnakom fyzickom priestore a spôsobujú neschopnosť efektívne a spoločne riešiť akúkoľvek z kríz.

 

Umenie v tomto prípade kurátor vníma ako sprievodcu, ktorý nám môže pomôcť zorientovať sa v komunikačnom chaose dnešného sveta. Ako vo svojej podstate viacznačné a ambivalentné a otvárajúce sa rôznym polohám premýšľania má podľa neho potenciál spochybňovať našu vieru v zavedené pravdy a konvencie a posilňovať zvedavosť v posudzovaní vecí a javov a bojovať komplexnosťou proti schematickosti správ a mémov. Zámerom bolo objaviť skrze vystavované diela otvorenosť perspektív a interpretácií v zmysle Otvoreného diela Umberta Eca(2) ako aj v zmysle fluidnosti v oblasti žánrov a estetických či kultúrnych konvencií. Postmoderná otvorenosť dýchajúca z tohto výroku je príťažlivou hrou nekonečna v intelektuálnom uvažovaní, či nám však pomôže žiť v živej realite našich zaujímavých časov, je otázne. Vnímanie potenciálnej ambivalentnosti vo videnom je na jednej strane prvkom kritického uvažovania o svete, na strane druhej je na mieste sa pýtať, či ambivalentnosť názorov, dnes už hraničiaca až z jasnými bludmi, vydávanými za „interpretáciu,“ nevolá v reakcii na ne práve po pevnejšie deklarovanom myšlienkovom rámci.  

 

Oddelené výstavné priestory centrálneho pavilónu Giardini a Arsenale dalo možnosť vzniknúť dvom paralelným variantám výstavy, ktoré posilňujú leitmotív zdvojenia a paralelných svetov. V kontexte čítania týchto dvoch priestorov ako zrkadlových realít treba ich jednotlivé usporiadanie vnímať ako príbuzné, ale mierne pootočené. Princíp zrkadlenia znásobuje i zdvojená prítomnosť niektorých autorov, ktorých diela boli zaradené do oboch častí prehliadky. Hoci pri stretnutí sa s rovnakým menom človeka prepadne jemný záchvev déja-vu, sám kurátor zdôrazňuje, že atmosféra oboch častí je napriek tomu rozdielna, čo je spôsobené rôznymi aspektami praxe každého umelca – k čomu sa žiada dodať, že tento aspekt môže podčiarknuť alebo znefunkčniť jeho umiestnenie v priestore a kontexte okolitých diel. Po akých aspektoch máme v oboch poloviciach výstavy pátrať, kurátor už možno i zámerne neprezradil, preto sa pri ich návšteve možno hádam vydať v ústrety interpretácii.

 

Pri prechádzaní prehliadky v Arsenale sa mi opakovane vynárala otázka destabilizácie reality videného, vytváranie fiktívnych skutočností a objektov javiacich sa inak ako v skutočnosti. Jedným z takýchto  z fiktívnych svetov sú Scenes from the Blackout kanadského vizuálneho umelca Stana Douglasa. Douglasove štylizované fotografie sa púšťajú do špekulatívnej roviny alternatívnych udalostí, ktoré by spustil rozsiahly výpadok elektrického prúdu v súčasnom new Yorku. Ich dokumentaristická estetika pracuje s možnými a pravdepodobnými vzorcami ľudského správania, pričom však vytvára  nereálnu, dokonale zrežírovanú variantu skutočnosti, ktorá zneisťuje naše vnímanie reality.

 

         https://www.tate.org.uk/art/artists/stan-douglas-3038 

Christian Marclay vo svoje tvorbe často narába s už existujúcim obsahom. Uchopuje filmy, hudbu alebo obrazy a za pomoci apropriácie a manipulácie nimi vytvára v divákovi pocit dezorientácie a neprehľadnosti. Vo videu 48 War Movies p oužíva jednoduchý princíp vrstvenia obrazu aj zvuku, pričom v obrazovej zložke dochádza ku fragmentácii a zvukovej k prekrývaniu. Naratív sa rozpadá a z jednotlivých obsahov sme schopní vidieť vždy len malú časť, ktorá je nedostatočná na akékoľvek odčítanie deja. Táto kakofónia obsahov v nekonečnom loope v sebe zároveň obsahuje potenciál nekonečného opakovania sa.   

https://www.tate.org.uk/art/artists/christian-marclay-6852

Re-kreácia reality sa objavuje i v inštaláciách čínskej umelkyne Nabuqi. Narábajúc s ready-made objektami vytvára imitácie reality zo skutočných predmetov, avšak posunutých do novej, často ironizujúcej roviny, pričom ich originálne kvality ponecháva zachované. Túto hru znásobuje často i umiestnením objektov do exteriéru, kde ich necháva súperiť so skutočným prostredím. Veľký prevrhnutý bilboard s názvom Destination sa tak pôvodne ocitol  v blízkosti čínskej pláže Qunhuangdao, jeho prenesenie do uzatvoreného priestoru tak však tento aspekt mierne stratilo, ponechalo si však polemiku o emocionálnej sile umelého vs skutočného.  

 

https://www.chinesenewart.com/chinese-artists14/nabuqi.htm 

 

Výstava v Giardini zas často výrazne komunikovala zmenu perspektívy a isté otvorenie sa inému uhlu pohľadu, či skôr inému stanovišťu, z ktorého budeme na veci nazerať. Akýsi pokus o  vymedzenie poľa uvažovania a možností objektivity možno vnímať pri prvom diele hneď v exteriéri hlavného pavilónu z dielne talianskej umelkyne Lary Favaretto, ktorá vytvorila atmosférickú inštaláciu vodnej pary, stúpajúcej zo strechy a zahaľujúcej ju do ľahkého bieleho oparu, v ktorom sa čiastočne stráca - ako inštitúcia i autorita. Para je však len jednou časťou projektu Thinking head, v rámci ktorého Favaretto tematizuje otázky nezávislého uvažovania. Počas celého trvania bienále sa v bunkri na neznámom mieste stretávajú odborníci, ktorí oddelení od sveta diskutujú o dôležitých slovách súčasného sveta. Diskusie sú prenášané verejnosti, avšak bez možnosti jej interakcie. Jediným spojením diskusií so svetom „zvonka“ symbolické prelinkovanie diskutovaných pojmov s objektami, ktoré však na prvý pohľad nemusia dávať zmysel. Podobne ako „pariace hlavy“ v bunkri si nad prepojením predmetov so slovami môžu lámať hlavy diváci.  

 

https://www.youtube.com/watch?v=nEuEaY48P_Y  

 

Otázka možností percepcie v premiere možností rezonuje v minimalistickej (a žiaľ relatívne malej) inštalácii japonského umelca Ryoji Ikedu. V diele spectra III Ikeda diváka privádza do priestoru tak jasne osvetleného, až ho oslepuje. Jednoduchý princíp tejto inštalácie odkazuje na našu neschopnosť orientovať sa v nekonečnom množstve dát a informácií, ktoré pred nás digitálny svet dokáže položiť. Nastáva ochromenie – podobne ako v extrémne presvetlenom prostredí, ktoré nie je viac možné vnímať. Je opakom, ale zároveň paralelou absolútnej tmy, pretože diváka zanecháva rovnako dezorientovaného, pričom pohyb v oboch póloch absolútna je možné považovať priam za spirituálny zážitok.

 

http://www.ryojiikeda.com/

 

Séria fotografií Screened Pictures Anthonyho Hernandeza pracuje s témou otočenia perspektívy v zmysle znejasnenia reality na hranici abstrakcie a dokumentu, verejného a súkromného, viditeľného a neviditeľného. Otočenie objektívu fotoaparátu spred zastávky verejnej dopravy poza ňu ponúka pohľad spoza mriežky, ktoré nám voyeristicky prezentuje pohľad na mesto, rozbité geometrickým rastrom na hranicu rozoznateľnosti. Týmto jednoduchým gestom rozostrenia otvára Hernandez vo formálne rovine otázku kontradikcie a ambivalentnosti, deklarovanej v kurátorskom zámere, pričom   túto tému nevysiľuje zbytočnou doslovnosťou.

 

http://anthonyhernandezphotography.com/

Objekt indickej autorky Shilpy Gupty má už desať rokov, napriek tomu prehovára o neustále aktuálnej a pálčivej otázke dvojsečnosti vybudovaných hraníc - mentálnych i fyzických. Objekt pozostáva z jedného krídla kovovej automatickej brány, podobnej ako býva používaná bohatými privilegovanými vrstvami na oddelenia izolácie agresívne bije do steny pavilónu a narušuje jej štruktúru. Človeku pri jej pozorovaní nevdojak prichádza na myseľ pojednanie Vedle sebe sami od Zykmunta Baumana, ktoré pojednáva o dôvodoch a následkoch takto vnútorne rozdeleného mesta na dobrovoľné a nedobrovoľné ghettá, ktoré podobne roztriešťujú životný priestor v ňom.(3) Ako tiež trefne poznamenáva, netreba zabúdať, že každý plot však má dve strany a to, čo je z jednej strany vnútri, je z druhej strany vonku a naopak.                                                                                                                                                                               http://shilpagupta.com/work/ 

 

Napriek prevahe objektov a inštalácií je na bienále zastúpená i maľba. Jednou z najzaujímavejších pre mňa bolo dielo indonézskeho maliara Handiwirmana Saputru. Takmer abstraktné vyznenie  Today Tomorrow´s Yesterday bolo výsledkom zmeny perspektívy a mierky, ktorá dôverne známe úlomky domového odpadu modifikuje na nejasné objemy a štruktúry.     

Benátske bienále netematizuje len otázky komplexnosti pohľadov a neprehľadnosti dnešného sveta, ale kladie si aj otázku - aká je úloha umelca v tomto svete? Okrem už spomínanej optiky umelca ako sprievodcu a učiteľa nových uhlov pohľadu, hovorí stať o umení v postpravdivej ére od Jamesa Baldwina i o kritickom aspekte umeleckej praxe, šalamúnsky ho však zaobaľuje do zmierlivého výroku o tom, že umenie má “rešpektovať a zároveň nerešpektovať” a kritika by mala prebiehať podobne ako “pevné objatie”.  Niet divu, že bezzubý aktivizmus v medziach konformizmu sa u mnohých recenzentov i návštevníkov stal terčom kritiky, obzvlášť ak aktivity výstavy, najmä ekologického dosahu, ostali v tomto smere nezmenené. Je však dobre, že v rámci globálnej a komerčnej špičky svetovej umeleckej scény sa tieto témy objavujú, hoci aj s opatrným našľapovaním. Vďaka aj za to.                      

 

 

---

 

 

 

(1) “Art is the last bastion, a garden to cultivate above and beyond trends and personal interests.” https://www.labiennale.org/en/art/2017/57th-international-art-exhibition

(2) Ralph Rugoff In Short guide May You Live In Interesting Times: A note on the title, s.38

(3) Zykmunt Bauman: Tekuté časy, Academia, 2017, ISBN    978-80-200-2740-5