Site specific inštalácia nadväzuje na doterajšiu tvorbu Márie Čorejovej, v ktorej rozvíja svoju reakciu na súčasné spoločenské a politické témy prostredníctvom kresby, grafiky a in-termediálnych presahov. Ústredným motívom je ambivalentný vzťah človeka k prírode – na jednej strane poetická oslava jej sily a krásy, na druhej ostrá reflexia a kritika skazy, ktorú jej spôsobujeme vlastnou činnosťou.
Inštalácia Neverending Ending rozvíja dlhoročné uvažovanie Márie Čorejovej o telesnosti, premenlivosti a očiste. V šamorínskej synagóge autorka vytvorila site-specific inštaláciu Ľadovec: viac než šesťsto tušom kreslených čiernobielych „dlaždíc“, ktoré sú rozložené v priestore v rôznych vertikálnych výškach, a ktoré sa do čitateľného celku sa spoja až v okamihu, keď divák vyhľadá správny vizuálny uhol. Dlaždice vytvárajú trojrozmernú ilúziu ľadovcovej masy, ktorá sa rozpúšťa v mikve, špeciálnom bazéne, ktorý v judaistickej tradícii slúži na na rituálne očistné kúpele. (Mikve je miesto, kde sa podľa židovského zákona ženy po menštruácii alebo pôrode ponárajú, aby sa rituálne očistili.) Je to zároveň miesto ticha, zrkadlenia a premeny. Proces rozpúšťania podčiarkuje aj samotný materiál – papier, ktorého krehkosť pripomína dočasnosť ľadovcov v dobe klimatickej krízy. Význam sa však naplno odhalí až pri pohľade z galérie, balkóna – jediného miesta odkiaľ možno skutočne porozumieť celej ilúzii a jediného miesta, kam mali v synagóge prístup ženy. Autorka tým prepája historické obmedzenia ženského tela s aktuálnymi limitmi, ktoré kladieme telu Zeme.
Výstavu dopĺňa séria menších kresieb z cyklu Podľa…, kde Čorejová rozkladá známe sochy, architektonické motívy či kultúrne symboly na elementárne tvary. Kresba sa stáva nástrojom ich dekonštrukcie a redefinície. Tieto krehké fragmenty vizualizujú rozpad kultúrneho dedičstva rovnako neúprosne, ako hlavný Ľadovec poukazuje na ekologický rozvrat.
